Volovské vrchy – viacdňový prechod zimným kráľovstvom

Zbojnícka skala, Kloptáň, Tri studne, Chata erika a iné krásne miesta na trase

Spontánne výlety do prírody prichádzajú v čase, keď to najviac potrebujeme. Aj tento môj prišiel práve vtedy, keď som potreboval vypnúť šedú kôru mozgovú a vypadnúť na chvíľu z betónovej džungle. 

Rozhodnutie kam sa vyberiem prišlo veľmi rýchlo. Zimný prechod naprieč Volovskými vrchmi zo Štósu do Košíc bol jasný víťaz. Naposledy ma zlé počasie prinútilo to otočiť z Kloptáňa do Mníška nad Hnilcom. Mierne omrzliny som liečil ešte mesiac po tomto zážitku. Verím, že sa nebude tentokrát opakovať!

Košice Štós – Volovské vrchy

Prvým ranným spojom upaľujem do Štósu. Autobusár na mňa divne pozerá, ale už tuší môj cieľ dnešného dňa. S úsmevom na tvári prijímam informáciu o 10 až 20 cm snehu v okolí obce. Ešte prehodíme pár slov o mojej ceste, kam až idem. Neveriacky na mňa pozerá či to myslím vážne, prehodí: „Naozaj idete až do Košíc?“ Prikývnem ☺

Štós Zbojnícka skala Kloptaň – Volovské vrchy

V Štóskych kúpeľoch je nasnežené a pod mojimi nohami vŕzga sneh. V duchu si vravím: „Konečne poriadna zima!“ Pri rázcestníku zapínam GPS appku (nemáš záznam – nemáš pravdu), predsa len chcem vedieť koľko síl ma to bude stáť. Ešte z leta si pamätám spadnutý strom hneď za odbočkou. Lesníci nesklamali! Konečne po roku je preč ☺

Nástup na trasu Štós, Kúpele => Košice je hneď náročný. Šľapeš do kopca hneď od prvých metrov, na úvod 250 výškových metrov. Premávka na ceste, ktorou prechádza červená trasa, už našťastie nepočuť. V týchto miestach príroda neponúka výhľady, no to ticho lieči. Žiaden hluk, žiadny ľudia, dokonca ani zvieratá sa tu nepremávajú často. 

Po niekoľkých zákrutách sa zo zvážnice trasa prudko stáča hore kopcom. Viem čo ma čaká, mentálne sa pripravujem na 45 stupňové stúpanie. Napriek hustej hmle sa tentokrát nestrácam. V tomto úseku je trasa bohužiaľ zle značená. Človek musí dávať pozor aby zle neodbočil.

V polovici stúpania začne snehu pribúdať, zopár krát stratím rovnováhu. Skryté popadané stromy a konáre robia prechod náročnejším. Našťastie mi paličky a mačky (pozn. povinná výbava) pri tom pomáhajú. Nejako sa doterigám až pod Zbojnícku skalu, a tu začne najťažšia časť výstupu. Sklon, skaly a ľad pod snehom je akurátna kombinácia na úraz. Opäť raz si musím výhľad pripomínať z letných fotiek, hmla ani po troch hodinách neustúpila!

Červená pokračuje po hrebeni na východ. Neschádzam na viac ako desať metrov od hrebeňa, nerobím tú istú chybu ako minulú zimu. Červené značenie trasy tu je takmer neexistujúce. Pri schádzaní dole lúkou zapadnem do snehu až po pás! Už som na ceste od siedmej a nechcem viac strácať čas, plán je byť na Kloptáni na obed. Našťastie to bol posledný „spomaľovák“. Rýchly obed, fazuľa a polievka, v prístrešku pod vyhliadkovou vežou. V zime skoro zapadá slnko a nechcem uviaznúť na polceste medzi Trohánkou a chatou Erika.

Kloptaň Trohánka/Tri studne  – Volovské vrchy

Chodník od Kloptáňa sa krúti ako had a pár krát sa strácam. Všetko vyzerá ako chodník, žiadne stopy ešte ani tie zvieracie mi nenapovedajú kadiaľ ísť! Snehu je tu požehnane. Trasa sa celý čas drží hrebeňa, len sa ho držať a vždy nájdem značku. 

Na Trohánku dorazím už za šera, no aspoň tu využijem kadibúdku. Trochu civilizácie neuškodí ☺ Opäť spomienky na letnú výpravu SNP. Ráno nám tu tak lialo, až sme museli posunúť začiatok nášho dňa.

Pokračujem na Tri Studne, a z takmer zamrznutého prameňa sa napijem. Pripravujem sa na večerný pochod. Tma príde rýchlo, už som poučený z poslednej zimnej výpravy!

Biely Kameň západ slnka – Volovské vrchy

Na biely kameň to už nie je ďaleko. Cieľ je jasný, prespať v okolí chaty Erika. Niet času na rozdávanie. V lete to trvá asi dve hodiny, teraz určite dlhšie. Kým prídem na Biely kameň, tak už je tma. No zo západom slnka ustúpila aj hmla, zrazu je všetko jasnejšie. Západ slnka z kopca na Bielom Kameni je magický. Popíjam čaj s rumíkom a pozorujem okolie. Už teraz sa oplatilo to „mučenie“!!!

Vychádza mesiac, je takmer v splne. Čelovku nemusím zapínať, on mi posvieti na cestu. Predo mnou už bliká svetielko na vysielači pri chate Erika, možno to bola meteorologická stanica na Kojšovskej holi! Po ceste ma míňajú dvaja chlapi na skútri, frézujú bežkárske trate. Aspoň sa mi lepšie chodí ☺

Erika a či idem ďalej na Golgotu – Volovské vrchy

Na Erike, zvažujem či spím už tu alebo prejdem cez kopec až na Golgotu. Neviem sa rozhodnúť. Chcem ráno začínať smerom dole kopcom. Takže po pätnásť minútovej pauze hodím ruksak na plecia a idem ďalej. Po prvých metroch si začnem nadávať. Hlavne už som vychladol, nechce sa mi ísť ďalej. Jednoduchšie by bolo ostať. Pri odbočke na zjazdovku mi to už je jedno. Idem ďalej.

Prechádzam popod vleky a cez zjazdovku, ktorá ma svoje už za sebou. Dole kopcom pozorujem horizont, svetlá Košíc žiaria. Zajtra budem späť, nechce sa mi. Na Golgote nikto iný nebivakuje. Začnem rozkladať stan. Samozrejme sa mi vybije čelovka. Rýchlo vyhrabem náhradné baterky. Prituhuje, teplomer ukazuje niečo okolo -8 stupňov Celzia. Pri tejto kose je čoraz náročnejšie postaviť stan.

Konečne v relatívnom teple stanu večeriam. Vonkajšia teplota klesla na -10! V stane mám o dva tri stupne teplejšie, čistý Karibik… Neotáľam a pripravujem sa na spánok. V spacáku som počas celej večere, ale pred odchodom do krajiny snov si oblečiem dve vrstvy. Ak sa ochladí, nech neumrznem. 

Samozrejme ochladilo sa a o druhej nad ránom obliekam aj tretiu vrstvu. Kleslo to niekde ku -12 aj v stane.

Východ nad Studničkou „Pod tisíckou“ – Volovské vrchy

Ešte za tmy raňajkujem a balím stan. O 05:30 vyrážam smer Košice, už iba 25 kilometrov. Ticho prírody preruší len hukot áut lesných pracovníkov a padajúci sneh zo stromov. Najprv som myslel že sa láme strom! Pri studničke „Pod tisíckou“ zastavujem v neďalekom prístrešku. Popíjam čaj a jem oriešky. Pri odchode sa mi naskytne nádherný výhľad východu slnka. Síce už vyšlo dávnejšie, ale až teraz sa derie spoza mrakov. Celá krajina je zaliata zlatou až červenou farbou slnečných lúčov. Všetko je také iné, nádherné až neuveriteľné. Pri tomto pohľade si človek uvedomuje pominuteľnosť krásy. Celé divadlo trvá ani nie 5 minút.

Večne nedokončená Lajoška, Jahodná a Košice – Volovské vrchy

Po ceste prechádzam okolo stavby chaty Lajoška. Už sa teším kedy ju dokončia, mám pocit, že im to trvá celú večnosť. Už to nie je ďaleko do cieľa. Zopár krát hore kopcom, dole kopcom a som tam. 

Vleky plné detí na Jahodnej patrične počuť už z diaľky. Schádzam strmým kopcom okolo zjazdoviek, po lúke pod kopcom to stočím ku parkovisku a na autobusovej zastávke zvažujem využitie MHD. Moja tvrdohlavosť mi nedá a pokračujem pešo. Cestu ukončujem pri Kláštore na sídlisku KVP v Košiciach, kde sadám na bus a nechávam sa odviesť domov ☺

Tento blog pre #hikemates napísal blogger a outdoorista Richard Rovinský.