Už dlhšie ma väčšina z nás lyžiarky, lyže a aj celú skialpinistickú výstroj ponechanú letnému odpočinku. Píšem väčšina, lebo Sonička sa len pred pár dňami vrátila z krásnych Álp. Dajme si poslednú dávku zimy spolu so Soničkou Oravcovou. Babou, ktorá žije horami a športom v nich.
V prvej časti sa porozprávame o skialpinizme. O tom ako sa k nemu dostala, čo ju na tomto športe baví, aké riziká z neho vyplývajú a na aké miesta ju zaviedol. Potom sa vrhneme na slnkom zaliate skaly, dlhé dni a teplé noci, boľavé pľuzgiere na rukách a slobodu v duši pri lezení. Porozprávame sa o postupnom budovaní sily a ladnosti tohto outdoorového športu. Sonička nám tiež odhalí jej obľúbené lezecké miesta a povzbudí všetkých začiatočníkov v lezení, ale myslím, že aj pokročilejších lezcov.
Nechajme sa teda inšpirovať jej zapálením pre hory a šport!
Ahoj Sonička! Som veľmi rada, že si si našla čas na spoločný rozhovor. Definitívne sa skončila tvoja obľúbená skialpová sezóna a začína čas lezenia na skalách. To sú dva hlavné športy, ktorým sa venuješ, alebo máš aj iné záľuby?
Ahoj, Kamilka. Áno, moje dva hlavné športy sú lezenia a skialpinizmus. Popritom sa venujem ešte horskej cyklistike a turistike. Mám však rada akýkoľvek pohyb, kedysi som sa venovala tiež zjazdovému lyžovaniu, tancu, crossfitu či windsurfingu.
Na úvod ma zaujíma, ako začala tá vášeň pre hory a šport v nich. Každý máme iný príbeh. Tak ako to bolo v tvojom prípade?
Pochádzam z Liptovského Mikuláša, všade okolo mesta sú hory. Prvý rok svojho života som však bývala v Železnom v Nízkych Tatrách. Z kočíka som videla iba les a hory, na kočíku mi spávala mačka a za domom sa pásli srnky. K horách a prírode som bola vedená odmala. Mamina nás často brávala na turistiku a do prírody. K lezeniu a skialpinizmu som si však našla cestu sama – až keď som bola dospelá.
„K lezeniu a skialpinizmu som si však našla cestu sama – až keď som bola dospelá.“
Trošku hlbšie sa chcem povenovať skialpinizmu a potom aj lezeniu. Začnem snehom. Začínala si zjazdovým lyžovaním. Kedy prišiel zlom a okúsila si slobodu mimo zjazdovky? Čo ťa k tomu viedlo?
Po tom, ako som prestala lyžovať v lyžiarskom klube, som na lyžovanie trochu zanevrela. Vôbec ma nebavilo lyžovanie na preľudnených zjazdovkách. Skialpinizmus bola možnosť vrátiť sa k lyžovaniu, no pritom si užívať samotu, ticho a prírodu. Taktiež to bola možnosť zlepšovať sa a posunúť sa v lyžovaní na úplne iný level.
Dá sa povedať, že zachádzaš až do extrémneho lyžovania, keďže si ideš aj žľaby a strmé svahy. Je to prirodzený vývoj pri skialpinizme a naberaní skúseností v tomto športe, alebo je to hlavne o hlave a o posúvaní tvojich vlastných hraníc?
Myslím, že je to postupný a prirodzený vývoj. S lyžami na nohách sa cítim perfektne. Keď idem do hôr, idem tam s tým, že viem, na čo mám a na čo nie. Nesnažím sa ísť na hranu, ale na istotu. Posúvanie vlastných hraníc radšej prenechávam inému športu – skalnému lezeniu.
Čo cítiš, keď stojíš tam hore medzi skalami s lyžiarkami obutými na nohách a lyžami pripevnenými na batohu tešiacimi sa na zjazd?
Cítim pokoj, slobodu. Spokojnosť. Skutočné šťastie. Taktiež prežívanie je úplne iné pri lyžovaní niečoho strmšieho a lyžovaní niečoho ľahšieho. Ak idem lyžovať niečo strmšie, cítim sústredenosť. Kontrolujem si výstroj, premýšľam o podmienkach a na čo si dať pozor. Sústredím sa na každý pohyb, ktorý idem spraviť. Je to veľmi intenzívne. Všetko ostatné zo sveta „dole“ je nepodstatné, sústredím sa iba na prítomnosť.
„Sústredím sa na každý pohyb, ktorý idem spraviť. Je to veľmi intenzívne.“
V športe sú pre niekoho dôležité výsledky. Ako to máš ty? Sú časy, kilometre a štatistiky jednou z vecí, ktoré ťa nútia napredovať a zlepšovať sa, alebo športuješ skôr pocitovo?
Stopovať čas v horách si moc nedokážem. Skúšala som to, no zakaždým som po ceste niečo zbadala, napríklad pekný výhľad, kvet či motýľa, musela som zastaviť a ísť sa pozrieť. Nedokážem ísť prírodou s klapkami na očiach. Vidieť detaily, ktoré ponúka príroda, je pre mňa dôležitejšie ako výsledný čas. V lezení je to trošku o inom. Mojou najväčšou motiváciou je mať silné telo a čísla mi dávajú spätnú väzbu. Nie je to však o samotnom čísle, ale o slobode. Keď lezie lezec vyššie obtiažnosti, má oveľa väčšiu slobodu. Môže si viac vyberať, čo bude liezť. Mnohokrát tie najkrajšie cesty sú tiež vyššej obtiažnosti.
Slnko trblietajúce sa na bielom snehu, ticho všade navôkol, kamoši na lyžiach znie ako idylka, ktorá sa však môže zmeniť na nebezpečný zážitok. Ty sama nemáš len pekné zážitky z hôr, ale aj tie nebezpečné. Spolu s tvojim priateľom a kamarátom ste sa minulý rok ocitli v mase snehu, v lavíne. Síce vás to stálo zranenia, ale prežili ste. Čo si prežívala, keď si si uvedomila, čo sa vlastne deje?
Keď som sa ocitla v lavíne, cítila som najprv zdesenie. Zdesenie nahradila bojovnosť. Neskôr prišiel silný pocit bezmocnosti, prijatie situácie a veľmi hlboký smútok, že asi najbližšie sekundy zomriem.
Asi nie je na mieste pýtať sa, či ťa zmenil tento zážitok, ale skôr ako veľmi. Na lyže si nezanevrela, ale je tam nejaké ale… ?
Myslím, že každý jeden človek sa mení tým, čo postupne zažíva. Náš zážitok bol však veľmi intenzívny. Vďaka našej nehode som zažila skutočný strach o seba, môjho priateľa a kamaráta, neistotu a obrovskú bolesť. Prešla som si celým procesom, kedy sa moje telo dostávalo z vážnych zranení, postupne znovu silnelo a vracalo sa k športu. Tieto mesiace boli veľmi silné. Vďaka nehode som tiež mala možnosť vidieť akú náročnú prácu majú záchranári a zdravotníci, cítila som obrovskú vďačnosť. Mnoho ľudí si myslí, že takýto zážitok človeka vzdiali od hôr. Ja mám však opačný pocit, ako keby ma ešte viac prepojil s horami. Tiež vidím rozdiel v tom, že intenzívnejšie vnímam, ako sa ľudia nezodpovedne správajú v zimných horách. Obzvlášť ma to vie nahnevať, ak svojimi chybami ohrozujú mňa alebo ľudí naokolo.
Podrobnejší opis lavínovej nehody nájdete na blogu Miroslava Peťa, priateľa Soničky. Sú tam tri pohľady na jednu situáciu, na jeden moment. Odporúčam prečítať celé a zamyslieť sa!
So skialpinizmom a skitouringom na Slovensku bol posledné sezóny veľký boom. Otázka je, či taký veľký boom bol aj s prihlasovaním a následným absolvovaním lavínových kurzov. Ty ich navštevuješ? Ako často?
Každý rok absolvujem lavínový kurz minimálne jedenkrát, tento rok som bola dokonca dvakrát. Lavínových odborníkov mám priamo v rodine, lavínová problematika je preto u nás v zime pomaly každodennou záležitosťou.
Povedz mi, prosím o tvojej najlepšej lyžovačke, ktorá sa ti vryla hlboko pod kožu a rada na ňu spomínaš.
Veľmi ťažko sa vyberá jedna konkrétna lyžovačka. Tento rok som mala šťastie na zážitky. Veľmi hlboko pod kožu sa mi vryl výlet ski&sail v Nórsku, kde sme sa plavili loďou vo fjordoch a lyžovali sme krásne kopce s ešte krajšími výhľadmi. Tiež veľmi silný zážitok bol lyžovať v masíve Mont Blancu pomedzi trhliny a popod seraky. Z dávnejších zážitkov by to isto bola nejaká lyžovačka v prašane pri západe slnka alebo nejaký krásny tatranský žľab.
„Veľmi hlboko pod kožu sa mi vryl výlet ski&sail v Nórsku.“
Len pár dní dozadu si sa vrátila z Álp. Kde konkrétne si bola a akým dobrodružstvom si ukončila túto skialpovú sezónu?
Túto sezónu som ukončila v masíve Mont Blancu vo výške 4250 m.n.m. obklopená snehom, ľadom a sarakmi. Pokúsili sme sa vyjsť na vrchol Mont Blancu, no nakoniec sme sa rozhodli otočiť. Kvôli počasiu sme išli narýchlo bez aklimatizácie, vrchol bol však v oblakoch a fúkal silný vietor. Bolo to obrovské dobrodružstvo vrátane drsných podmienok a spania na chate Grands Mulets.
„Kvôli počasiu sme išli narýchlo bez aklimatizácie, vrchol bol však v oblakoch a fúkal silný vietor.“
Celkom chápem ako si sa dostala k skialpinizmu, že to išlo tak prirodzene zo zjazdového lyžovania. Ale čo lezenie a jeho začiatky?
K lezeniu som sa dostala celkom náhodne. Tancovala som spoločenské tance, no môj partner už nechcel v tancovaní pokračovať a ja som iného nenašla. Pravidelný pohyb mi veľmi chýbal, preto som začala cvičiť crossfit. V jeden deň nám odpadol tréning a ja som nemala čo robiť. Môj kamarát predtým pridal na Facebook fotky z lezeckej stienky u nás v Liptovskom Mikuláši, a tak som ho poprosila, aby ma tam vzal. Neskutočne sa mi to zapáčilo, fascinoval ma ten prirodzený pohyb. Taktiež ma prekvapilo, že mi to vôbec nejde a motivovalo ma to, aby som sa tam vracala znovu a znovu.
Ako dlho ti trvalo, kým si sa stala lezkyňou akou si teraz?
Moje lezecké začiatky siahajú na začiatok roku 2015, kedy som dostala svoje prvé lezečky. Skúšala som tiež liezť na skalách, ale za lezkyňu by som sa v tej dobe neoznačila. Pár mesiacov na to, som odišla do Hamburgu, kde som chodievala občas na bouldrovku. Skutočne intenzívne lezenie začalo až v lete 2016, keď som sa vrátila naspäť na Slovensko. Pamätám si, že o rok na to som vyliezla svoju prvú 7+ a dva roky 8-. Potom to už postupne išlo vyššie a vyššie.
„Skutočne intenzívne lezenie začalo až v lete 2016.“
Pýtam sa to ako úplný začiatočník lezenia. Veľmi ma zaujíma, kedy sa dostavil progres u teba. Koľko času si tomu v priemere venovala/venuješ?
Myslím, že veľmi záleží, či človek okrem lezenia robí aj nejaký iný šport. V začiatkoch som dosť bojovala s tým, že na škole som mala veľa športu a častokrát som namiesto lezenia musela trénovať napríklad plávanie na zápočet, alebo som musela oddychovať pred nejakým ťažším zápočtom. Prvé roky som chodila liezť maximálne 1-2x do týždňa. V mojej najlepšej forme 4x do týždňa. Ostatné dni som striedala oddych s nejakou aeróbnou aktivitou ako bol beh, turistika alebo bajk. Tiež som mala obdobie, keď som v zime aj mesiac neliezla, ale iba skialpovala a v lete windsurfovala. Dosť mi to pomáhalo v tréningu a napriek dlhšej pauze som sa častokrát vrátila ešte silnejšia. Po zranení v lavíne som zase výrazne zosilnela z jazdenia na horskom bajku.
Mne osobne príde lezenie také ladné, ale náročné, upokojujúce, ale aj temperamentné. V jednej sekunde si komfortne leziem, v druhej sa mi zrýchli tep a obleje ma pot. Ako by si mi ale ty opísala lezenie? Čo pre teba znamená?
Lezenie pre mňa znamená slobodu, vzdušnosť. Meditáciu. Vietor vo vlasoch, mádžo na rukách a šťastné srdce.
„Lezenie pre mňa znamená … vietor vo vlasoch.“
Ktoré sú tvoje obľúbené lokality na lezenie, či už u nás na Slovensku, alebo v zahraničí?
Na Slovensku je to jednoznačne môj domov a skvostná Demänovská dolina. Tiež mám rada Komjatnú alebo Kalamárku. Zo zahraničných oblastí sú to oblasti v Nórsku, ktoré pravidelne navštevujeme. Veľmi mi učaroval Kalymnos, je to obrovský lezecký raj a rada by som sa tam ešte niekedy vrátila. Tiež rada spomínam na lezenie útesov na Malte, bol to obrovský zážitok.
Na čo sa tešíš v blízkej budúcnosti? Inšpiruj nás, prosím, tvojimi plánmi na leto.
Mám nejaké plány, ale ešte sama neviem, ako dopadnú. Naposledy, keď mi niekto v rozhovore položil túto otázku, som sa dolámala v lavíne a nikde som nakoniec nešla 🙂 Život nám občas plány prekazí, preto sa snažím žiť skôr spontánne, nelinajkovať si ho a príliš nelipnúť na plánoch.
Vedela by si povzbudiť ženy, ale aj chlapov, ktorí chcú skúsiť pre nich nové športy ako napríklad lezenie? Čo je vlastne to gro toho ako začať?
Mám pocit, že nie len v lezení, ale celkovo v živote je najťažšie urobiť ten krok vpred a vôbec začať. Gro je vaša motivácia, vaše chcenie i samotná radosť z pohybu. V lezení je okrem toho ťažké vydržať a nepoľaviť v trénovaní tie dni, mesiace a roky, keď vám to moc nejde a občas sa trápite. Je to obdobie, kým si vaše telo zvykne a zosilnie. Potom príde deň, keď v ceste, v ktorej ste sa kedysi neskutočne trápili, sa ladne prejdete bez toho, aby ste sa vôbec zapotili. Je to krásny pocit cítiť progres. Oveľa viac si začnete vychutnávať a preciťovať každý dotyk so skalou, každý pohyb, ktorý spravíte.
„V lezení je okrem toho ťažké vydržať a nepoľaviť v trénovaní tie dni, mesiace a roky, keď vám to moc nejde,…“
Kto, alebo čo inšpiruje teba v tvojom živote?
Väčšinou ma inšpirujú úplne bežní ľudia, ktorých mi vždy náhodne prinesie život. Mnohokrát sú úplne nenápadní a skromní, no svojimi slovami a príbehmi zanechajú v človeku silné otlačky.
Sonička, ďakujem Ti veľmi pekne za rozhovor, za priblíženie tvojho pohľadu na hory, skialp a lezenie. Prajem Ti ešte kopec krásnych športových zážitkov. 🙂
Kamilka, ďakujem aj ja 🙂 prajem veľa krásnych chvíľ v horách.
Určite si nezabudnite pozrieť aj Soničkin instagram, kde ma parádne fotky z jej dobrodružstiev zo Slovenska, ale aj zahraničia.
Pridaj komentár