Osamote sú zážitky z hôr hlbšie

Tento rozhovor je súčasťou nášho najnovšieho 4. vydania HIKEMATES MAGAZÍNU. Ak si ho chceš prečítať celý, nájdeš ho iba v našom tlačenom magazíne.

Pár minút rozhovoru s chatárom a nosičom Viktorom Beránkom ti ukáže minimálne dve veci. Ako sa rozprávať o vážnych veciach s humorom a najmä to, že byť sám nemusí byť to isté, ako byť osamelý. Byť sám znamená, že práve teraz nikto nie je po našom boku. Aj nosič z horskej chaty, keď šliape nahor, nemá nikoho pri sebe. Ukladá nohy na žulové kamene, sústredí sa. Sadne si a oddychuje.

Táto rutina sa opakuje, kým nepríde hore. Čo mu víri hlavou počas vynášky? To nevieme. Vyzerá však spokojne. Ide sám, ale nie je osamelý. Samota nám dáva čas. Čas premýšľať, čas naplno vnímať, kde práve som, a istý druh slobody. A práve sloboda je to, čo si ľudia z hôr najviac cenia. Preto tam prežijú celý život.

Si chatárom vyše štyridsať rokov. Stále ťa to baví?

Rysy sú síce ťažké, ale ešte horšie sa z nich odchádza. Keď som prišiel na chatu, nepočítal som, že tam vydržím čo i len dva roky. Mal som iné priority. Ale ešte to zvládam. Túto chatársku päťročnicu ešte určite dotiahnem do konca. Myslím si, že potom si dám oddych. Taká je predstava. (smiech)

Pol roka beháš medzi chatou a dolinou, pol roka máš chatu zavretú. Sú to dva svety. Vyhovuje ti to striedanie?

Je to dobré. Hovorí sa, že kto robí na Chate pod Rysmi, sa teší dvakrát do roka. Tešíš sa na jeseň, keď chatu zavrieš. A na jar sa tešíš druhýkrát. Návraty na chatu sú vždy úžasné. Atmosféra jari a prázdnej doliny, keď sú tam ešte snehové polia a ideš sám, je na nezaplatenie. V máji nestretnem v doline ani nohu, ale už je dosť teplo, mám šortky, tak si naozaj užívam pokoj doliny.

Celý život si v horách. Ako by si to charakterizoval?

Zo začiatku som nebol nadšený. Ako chlapec som nebol romantik, nebol som zamilovaný do hôr. Sprvu to bola dosť tvrdá realita. Bral som to ako dočasné obdobie, ktoré sa predĺžilo na päťdesiat rokov. Medzitým človek spoznal aj skvelé veci, ktoré hory vedia dať. To má vždy posúvalo ďalej a ďalej. Zážitky v horách sú veľmi silné. Tak v dobrom, ako aj zlom. Celý život v horách je intenzívny.

Pôvodne som chcel prísť nosiť iba na mesiac. Ale keď sa na to pozriem spätne, bol to dobrý život, taký horký život. Netvrdím, že ďalší život, ktorý budem žiť, bude v horách. Možno budem robiť plavčíka niekde v Kalifornii. (smiech)

Hovoríš to, ako keby si „už už“ mal skončiť. Ale ty ešte nekončíš.

V horách musíš byť realista. Poznáme to na príbehoch turistov, ktoré sú niekedy tragické. Som vždy trošičku pesimista, nie bezstarostný optimista, ktorý zrazu padá zo skaly. V horách musíš vždy čakať to horšie. A keď sa búrka zrazu skončí a nebo sa začne modrať, tak sa z toho tešíš. Možno preto nie som veriaci. Vždy som sa musel spoliehať iba na svoje sily.

Na vynáške si sám, na chate máte veľa ľudí. Čo máš radšej?

Keď je na chate dobrá partia, niekto hrá na gitare alebo klavíri a pekné baby tancujú na stole, to mi vôbec nevadí. Vadí mi, keď sa ľudia nevedia správať. Keď sú hrubí, drzí, arogantní a egoistickí, proste si prenášajú choroby veľkomesta a spôsobu života „tam dole“ do hôr. Príjemný večer, svietiace petrolejky, oheň v krbe a pohoda v chate, to je to, čo mám rád. Niektorí vidia u nás prvýkrát v živote oheň. Ale mám rád aj také chvíle, keď som v doline alebo na chate sám. Jeden alebo dvakrát som bol sám na chate aj na Vianoce. Užil som si to v inej rovine. Inak mi pracovala hlava.

Úžasné sú aj jarné návraty. V doline je už slnko a nový život. Máš vynášku, oblohu nad sebou, ticho a priestor. Na slobodu človek potrebuje aj určitý priestor. Mám rád, aj keď som úplne sám. Tak sám, že počujem tlkot svojho srdca. Neobľubujem hurhaj a preplnené „Václaváky“, skôr vyhľadávam jemnosť v živote. Tu hore to nie je futbalový zápas, kde sa všetci pobijú, kričia po sebe a niečo rozbijú. Hory sú hodnotovo na opačnom konci.

Je vynáška pre teba oddychom?

Tento rok mám už nad sedemdesiat. Hlavným motívom, prečo si vynášku ešte v tomto veku zbalím, je to, že keď si naložím náklad, uzavriem sa do svojho sveta. Chodím na chatu väčšinou večer. Oproti mne ešte idú davy turistov, a tak si dám slúchadlá, aby ma od nich oddelili. Potom už kráčam iba so svojimi myšlienkami a hudbou v ušiach hore. A vyslovene sa teším na večer, keď prídem k Žabím plesám, kde ma čaká schovaný spacák a suché tričko. Vtedy tam už pobehujú iba kamzíky.

Práve sa stmieva a rozsvecujú sa hviezdy. A presne tá chvíľka, kým vleziem do spacáku, je na nezaplatenie. Pokoj a ticho. Ráno vstávam pred šiestou, som v polovici cesty a turisti ma ešte nedobiehajú. Sú to neopakovateľné chvíle, pre ktoré tam chodím. S tým sudom piva na krošni sa natrápim. Má sedemdesiat kíl, ale za tie pocity mi to stojí.

Keď prespávaš pri Žabích plesách, nechýba ti niekto pri sebe?

Ešte dávnejšie mi jeden rok kamarát daroval malú kozičku, tak tá potvora chodila so mnou. Nikdy tam nie som úplne sám. Mnohokrát blízko mňa pobehujú kamzíky. A musím si schovávať topánky, lebo líšky mi ich kradnú. Pozorujem hviezdy, padajúce meteority a lietadlá. Vždy som myšlienkami inde. Napríklad pri tých ľuďoch v lietadle, ktorí tam práve večerajú.

Nezávidím im, len si to tak predstavujem. Radšej som v spacáku pri Žabích plesách. Svet okolo mňa je iný ako tam dole. Preto chodím na vynášky. Kvôli prespaniu vonku a svetu, ktorý mi to ponúka večer.

Sám si šiel aj do pohorí vo svete alebo spravil prechody u nás. Je samota tvoj kamarát?

Môžem povedať, že dnes, spätne, mám hlbšie zážitky z toho, ako som šiel sám pohoriami Slovenska (zimný nonstop prechod na lyžiach Západnými, Vysokými, Nízkymi Tatrami, Veľkou a Malou Fatrou za 9 dní, pozn. red.), ako keď sme šli alpskú Haute Route. Bolo to tam pekné. Ale je to úplne iný svet, keď si tam sám na hrebeni a máš svet pod sebou. Práve preto, že som bol sám, mám z toho hlbšie zážitky.

Krásny pocit slobody a samoty ešte zažívam na paraglajde. Keď letím cez Liptov, podo mnou sú ovečky, bačovia a domčeky. Je to podobné ako život v horách, keď ideš na vrchol alebo kráčaš po hrebeni a máš všetko pod sebou. Máš tam priestor okolo seba, máš ho pre seba.

Dáva ti samota aj pocit slobody?

Áno. Nie každý dokáže byť v horách sám, lebo sa bojí. Ale platia za to tým, že stále niekto rozpráva, musia sa jeden druhému prispôsobovať. A keď ideš sám, tak si na sto percent robíš to, čo chceš ty. Nie si nikým rušený, máš čas na premýšľanie. Keď chceš jesť, tak sa naješ. Posledné roky mi to veľmi vyhovuje. Ale je to riziko. Keby som niekde zapadol a zlomil si nohu, nedovolám sa nikde.

No stojí to za to. Človek sa musí spoľahnúť na vlastné sily. Riziko je tu väčšie, vždy je väčšie. Na druhej strane si tu taký malý kráľ, sám pre seba. Samota je veľmi dobrá, ale iba pre určitú krvnú skupinu.