Via Alpina. Radosť. Strach. Smiech. Slzy. Rešpekt. Hory. Odvaha. Diskomfort. Sebapoznávanie.
Toto sú slová, ktoré mi napadnú, keď sa povie Via Alpina.
Momentálne sedím na balkóne. Je teplý letný podvečer. Som čistá, voňavá, najedená a rozmýšľam nad tým ako som končila svoju 12-dňovú Via Alpinu. Za búrky, bez signálu, tri dni neumytá som na večeru dojedala instantnu ryžovú kašu v kempe blízko mestečka Kiental.
Jednoduchý život turistu
Je to vlastne len pár dní, čo som sa vrátila zo Švajčiarka. Nešla som tam náhodou, ale za jasným cieľom. Využiť svoje dni dovolenky na to, aby som videla Alpy, aby som v nich vstávala, zaspávala, aby som opäť na chvíľu viedla ten jednoduchý život, v ktorom rozmýšľam len nad tým, čo budem jesť, piť, kde budem spať.
Okolo Mont Blancu, Matterhornu, či Monte Rosy?
Avšak celé to malo byť trochu inak. Prv som chcela prejsť okolo Mont Blancu, kto by nechcel, že? Potom mi napadol trek okolo Matterhornu a nakoniec aj ten okolo krásnej Monte Rosy. Tak som si kúpila lístok na vlak BA – Viedeň – Zürich. Čím bližšie bol dátum odchodu, tým viac mi však bolo jedno kde, ale čím dlhšie.
V tom čase naša ultrabežkyňa Lenka Poláčková bežala úplne celú trasu Via Alpina. A tak som si čo to pogooglila o trase a rozhodla sa práve pre ňu. Jednoduchý dôvod prečo, bola najľahšia logistika a najväčšia rôznorodosť prírody. V piatok po práci sa pobaliť, nočným vlakom sa dostať do stanice Buchs, jedna stanica pred Zürichom, odtiaľ zobrať autobus do Sargansu a hneď v sobotu o 9:00 začať kráčať mi prišlo prijateľnejšie a lacnejšie ako celonočné a následne celodenné cestovanie do iných, vzdialenejších destinácií vo Švajčiarsku.
Solo turistika
Solo Via Alpina. Ani to nebola moja prvá voľba. Mám pár kamarátov, o ktorých som si istá, že by mi boli dobrými spoločníkmi, keby to okolnosti povolili. Ale okolnosti nepovolili a úprimne, ísť s niekým cudzím som si nevedela predstaviť. Takéto viacdňové, či viactýždňové túry sú pre mňa osobne až intímnou záležitosťou. Ten vibe so spolupútnikmi musí byť silný. Veď sa spolu budíte, zaspávate, jete, smejete, trpíte. To sa nedá len tak s hocikým. Mentálne som sa teda nastavila, že pôjdem sama. Predchádzal tomu silný vnútorný boj, pretože je to poriadna výzva! Teraz to hodnotím ako dobré rozhodnutie, že som sa samoty nezľakla.
Ešte len odchádzam a už prší
Poviem Ti, ale nebolo to len tak. Už keď som odchádzala z Bratislavy pršalo. To mi nepomohlo k nadšeniu a v autobuse cestou na vlakovú stanicu som naozaj nevedela, či budem grcať alebo sa poserem. Predýchavala som to riadne. Pre zmenu vo vlaku do Viedne som so všetkou vážnosťou písala otcovi na WhatsApp o všetkých poisteniach, ktoré mám, kde čo nájde, ak by sa mi niečo stalo a posielala nejaké dôležité kontakty a informácie o ceste, ktorú budem kráčať. Ináč čo sa týka poistenia na hory v zahraničí, určite odporúčam Alpenverein.
Švajčiarske Alpy sú láska
Neviem Ti v jednom článku vyrozprávať všetko, čo som zažila, ale posnažím sa preniesť Ťa aspoň trochu do mojich dní. 244 km “len” v dvanástich dňoch, veď z toho by v mojom podaní mohla byť aj malá knižka a nie “len” článok. Rada by som Ti povedala o svojich pocitoch, ukázala jedinečné miesta, ale aj “pády”, ktoré sú súčasťou túry, života.
Švajčiarsko ma očarilo, Švajčiari veľmi nie. Neber ma zle, ale asi jazyková bariéra, viem len anglicky, nie nemecky a už vôbec nie swiss nemčinu, ale aj životný štýl lokálnych ľudí v malých osadách, farmách, mestečkách, cez ktoré som hlavne prvú polovicu trasy chodila, robia svoje. Kým ja som sa všetkým zdravila s úsmevom na tvári, oni sa mi spätne ledva odzdravili, ak vôbec. Česť výnimkám samozrejme. Ale teda príroda neskutočná. Krásne kontrasty živej zelenej krajiny plnej kopcov a pastvín doplnené drsnými, niekedy až desivo vyzerajúcimi vrcholmi ma nútili zastavovať a obdivovať scenérie počas celého treku.
Via Alpina deň 1.
Všetky strachy, ktoré mám v BA a ešte aj vo Viedni na stanici miznú, keď sa dostávam do cieľovej, resp. počiatočnej destinácie, mestečka Sargans. Hory okolo mňa, Slnko nad hlavou, úsmev na perách. Idem rovno do nákupáku kúpiť si SIMkartu, na záchodoch sa dávam trošku dokopy z nočného cestovania, mala som totiž len sedadlo, lebo som držgroš a nebudem míňať ťažké prachy za ležadlo, tak si vieš predstaviť aká som bola rozbitá. Vyberám makovník z batoha a vyrážam vstříc horám hľadať rázcestník.
Klasická túra, slnko svieti, potím sa. Klesám, stúpam, dopĺňam tekutiny, jem. Prvý kontakt so švajčiarskou prírodou ma nadchýna. Prichádza podvečer a začínam sa obhliadať, kde budem spať. Všade naokolo sú oplotené pastviny, lesy alebo zvlnený terén. Vyzerá to žalostne.
Pred ďalším väčším stúpaním je posledná farma na konci sveta. Walabütz. Ďalej sú len hory. Prvú noc by som rada bola v relatívnom bezpečí, nech si dodám guráž a tak sa na farme pýtam, či pri nich môžem stanovať. Teta ako tak vie po anglicky, vysvetľuje mi, čo je ich pozemok a že všetko ostatné je príroda, nech si tam robím, čo chcem. Reku dobre! Tak hneď za ich elektrický plot staviam stan. Rozumne vedľa napájadla s pitnou vodou, ktorých je v celom Švajčiarsku neúrekom. Kým pri napájadle nepíše “kein trinkwasser” tak sa môžeš napiť dosýta. S čím ale nepočítam je, že keď si okolo 20:00 unavená z túry a nočného cestovania ľahám, z maštale vypustia na pastviny kravy s tými obrovskými zvonmi. Tak mi to tam celú noc pekne hlasito zvoní. Beriem to ako súčasť poznávania a zvykania si na švajčiarsku kultúru.
Via Alpina deň 2.
Prvé sedlo. Foopass 2 223 m.n.m. Kým tam dojdem vypotím aj veľkonočné koláče. Stále chvalabohu svieti slnko a mňa dobíja energiou. Cestou hore je všade veľa pastvín, kráv, občas prejde nejaký turista. Výhľady ma začínajú naozaj dostávať. Som v strede ničoho a pritom všetkého. Sem tam mi nad hlavou preletí záchranársky vrtuľník, čo ma zakaždým trochu vystraší.
Mám naplánované spanie vedľa lyžiarskej chaty Skihütte Obererbs a s nádejou v duši verím, že ma na ich pozemku príjmu s otvorenou náručou. Keď k nej poobede prichádzam, na terase sa rozprávajú traja chlapi. Dvaja z toho idú Via Alpinu, jeden je “obyčajný” turista. Tí dvaja sú Holanďania, ktorí si dokončujú resty z minulého roka, kedy prešli druhú polovicu trasy a teraz sa rozhodli prejst prvú.
Aj oni tam plánujú stanovať, tak sa im votriem do partie. Už to majú od chatára schválené. Dobre to padne pokecať s nimi, avšak ani obyč. turista nie je na zahodenie. Keď vytiahne Pakistan a ako ho prešiel na bicykli, hneď má moju plnú pozornosť. Po nejakom čase sa s ním lúčim a idem si k chlapcom postaviť stan. Večer sedíme vedľa stanov, rozprávame sa v nadmorskej výške okolo 1 700 m. Okolo nás sú hory, ktoré cez PeakFinder skúšame neúspešne pomenovať. Idylický večer.
Via Alpina deň 3.
Krásne ráno. Nevstala som síce na východ slnka, ale ani mi to nevadí, nebolo tak jasno. Avšak výhľady… dychberúce.
Chlapci sa zobúdzajú, keď ja mám už zbalené a pomaly vyrážam. Čaká ma ďalšie sedlo. Richetlipass vo výške 2 261 m.n.m. Dostávam sa k nemu cez krásnu, širokú, riekami popretínanú dolinu. V jednej z nich si umývam nohy.
Pod sedlom je trocha snehu, ale úspešne ho obchádzam. Prvá nebezpečná situácia – cestou hore som videla prvého aj posledného kozorožca a ten týpek sa ma chcel asi zbaviť. Spustil malú kamennú lavínku, popritom ako si tam skackal a jeden z kameňov dopadol vedľa mňa asi na 50 m a roztrieštil sa. Ja blbá nie že by som utekala preč, celý čas som tam len stála, pozerala a nedýchala.
Po sedle príde depresia, prázdno v duši kvôli nehorázne dlhému klesaniu do mesta Linthal, stále však krásnou krajinou. Na obed sa veľmi prežeriem, 200g lokálneho syra nie je málo. Nejako to však nedomyslím s následným 600 m stúpaním. Depresia sa prehlbuje. Keď si pozriem predpoveď počasia sú ohlásené búrky na noc, opustím sa. Toto je moja prvá mentálna kríza!
Po ceste nachádzam jediné, ako tak vhodné miesto na stanovanie vedľa chajdy, predpokladám, že na cudzom pozemku. Ako zaliezam do stanu začína búrka aj dážď. A tak sa modlím, aby ma nevytopilo, lebo mám nový, fakt kvalitný, drahý spací vak, aby ma majiteľ pozemku nenačapal a tak celkovo, aby ma netrafil blesk. Búrka je silná a dlhá, ale chvalabohu neprší veľmi.
Via Alpina deň 4.
Ráno hmla, sychravo. Vstávam o 5:00 a rýchlo sa balím, aby po mne nezostal ani prd. Na lavičke raňajkujem. Silou vôle a veľkým presviedčaním sa, že toto je to, čo ma baví a čo ľúbim, kráčam ďalej. Prv pokračuje klesanie až dole k rieke. Už ráno si hovorím, že táto rieka bude mi sprchou večer. Tak ako zákony kážu, po každom klesaní príde stúpanie, tak ja sa opäť kúpem vo vlastnom pote na ceste do sedla Klausenpass vo výške 1 948 m.n.m..
Cestou ma predbieha turista. Určite kráča Via Alpinu, už mám na to nos. Asi mi nebudeš veriť akú energiu mi to dodáva, že v tom nie som sama. A to sme si len tak ledabolo pozdravili. Inak vieš čo ma niekedy najviac fascinuje? Na niektoré miesta, ktoré ja krvopotne šľapem sa iní dostanú lanovkami, zubačkami, vlakom, autom, autobusom, motorkou. No… údel turistu.
V sedle si varím sáčkové cestoviny a zisťujem, že teplé jedlo a spálené podnebie mi dokážu ešte viac zlepšiť náladu. Potom kráčam dlho smerom dole. V malom miestnom obchodíku si kupujem 4 pudingy so šľahačkou. Fantazírujem o nich už dva dni, malé radosti turistu. Zakempim sa pri rieke, ktorá ma oddeľuje od cesty. Po štyroch dňoch konečne “sprcha” v rieke. Cítim sa čistá a krásna a to som si len pazuchy umyla.
Via Alpina deň 5.
Asi ťa neprekvapím, keď ti poviem čo ma dnes čakalo. Prv mesto Aldorf, v obchode sladká voda a potom prekvapivo opäť stúpanie. Ale také riadne 1 900 metrové. Ináč sama som prekvapená, že telo drží bezproblémov. Hlava ako kedy. Na obed si sadám, jem tortilu s proteínovou nutelou, nadávam si, že nemám po ruke normálnu. Výhľady fajne z každej strany.
Pomaly šľapem hore do sedla. Hory okolo mňa sú drsné. Hmla ich obmýva, pridáva na drsnosti. Študujem mapy.cz, aby som vedela kade moje trápenie pôjde. Predomnou je dosť veľa snehu, chvalabohu idem druhou stranou, alebo? Moje orientačné schopnosti na chvíľu zahaprujú a čím viac sa približujem k snehovým poliam, tým som si istejšia, že sedlo, na ktoré sa pozerám je presne to moje Surenen pass vo výške 2 165 m.n.m.
Cestou stretám pár ľudí. Rozumej asi 5. Jeden chalan sa ma pýta, či budem spať tam hore v chatke. Hovorím, že áno, ale teda nie som si úplne istá o čom točí. Mierim totiž na farmu poniže sedla, pri ktorej by som chcela stanovať.
Ináč cestou hore je fakt dosť snehu, síce sa po ňom dobre kráča, ale značku nevidno. Idem len s navigáciou a rozmýšľam, že ak teraz tuto zahučím, nikto ma nikdy nenájde. Minimálne teda ďalšie dva dni nie, lebo je to menej frekventovaná oblasť a ďalšie dni hlásia radikálne zhoršenie počasia. Idem pomaly, opatrne.
Hore je to nádherné. Sedím tam sama, obklopená horami a rozmýšľam aké mám v živote šťastie. Milujem silu hôr, ich energiu, sálajúci rešpekt. Sedím na kameni a pozerám na bitky svišťov na snehu, počúvam škrekot krkavcov, vietor opierajúci sa o skaly. Krásne a desivé zároveň.
Keď už je čas, poberám sa pomaly dole a po pár metroch vidím o čom hovoril chalan. Schutzhütte – bivakovacia chatka! Vojdem do vnútra. Je prázdna, útulná a tak zvažujem, či tam ostať. Niekto iný by neváhal, ale mne napadá asi tak milión vecí, ktoré sa môžu skomplikovať. Čo ak večer niekto príde? Stále sa viac bojím ľudí ako zvierat, keď kráčam sama. Čo ak sa už skoro ráno pokazí počasie a nebudem vedieť zísť dole? Som neistá, obieham chatku, pozerám prístupovú cestu, obkukávam oblaky, ale sere ma, že nemám signál na skontrolovanie počasia.
Celá nervózna si sadám dovnútra a otváram knihu návštev. Neviem prečo vlastne, keď nemecky nerozumiem. Predposledná strana ma však prekvapí, píše Bibiána a v slovenčine – ,,Výšľap bol extrémne ťažký, nohy sa mi borili do snehu alebo šmýkali do strán… Keď som konečne došla k prechodu a našla túto chatu otvorenú, bol to ako dar z nebies.“ Ja sa už nezdržím a rozplačem sa. Slzy a sople mám všade. Tak ako sa mi uvoľnili tieto telesné tekutiny tak zo mňa opadáva strach, stres, neistota. Uvedomenie si, že 6 dní dozadu niekto prežíval to, čo ja teraz, mi dodáva odvahu, silu, ukľudní ma. Ďakujem Bibiána!
Večer si varím cestoviny, otváram okno a pozerám na hory. Potom zaspávam na lavici chatky v nadmorskej výške asi 2 130 m.n.m. s vedomím, že som tam hore, ďaleko od sveta. V srdci hôr.
Via Alpina deň 6.
Je štvrtok ráno a na mňa opäť čaká horská idylka. Východ slnka vítam zo sedla, kde si ráno vybehnem. Neponáhľam sa z chatky, ale ani to zbytočne nenaťahujem. Pobalím sa, poďakujem jej a odchádzam.
Dnes mám jediný cieľ a to zísť do mesta Engelberg. Tam ostávam dve noci, pretože búrková predpoveď sa nezmenila a ja vôbec nemám chuť riskovať v horách. Rezervovala som si ubytovanie v penzióne, najlacnejšom čo som našla. Teším sa na sprchu, na obchod, na pudingy so šľahačkou, na posteľ. Cestou dole míňam pár turistov a farmu, kde som chcela spať. Potvrdím si správnosť rozhodnutia prespať v chatke a nie tam. Farmár vyzerá, ako ináč, nie veľmi priateľsky. Po ceste je aj malý kostolík, v ktorom sa zastavím, posedím chvíľu, všetko predýcham.
Tesne pred mestom na mojej značke je vojenské cvičenie parašutistov. Zoskočia, poskladajú padáky a čakajú. Na čo? Po pár minútach sa objaví helikoptéra a už ma odkláňajú na cestu. Helikoptéra pristáva asi 50 m odomňa a jej silné vrtule vytvárajú na pastvine vír zo suchých kravských hovien. Všetci účastníci, ja aj vojaci, ich máme všade.
Na konci mesta, vedľa penziónu je jazero, pri ktorom čakám vyše troch hodín, kým sa môžem ubytovať. Suším si tam stan, jem obed v podobe kuskusu, fazule, mozzarelly a paradajky a ako dotlač spomínané pudingy. Urobím si tam taký basecamp. Ľudia pozerajú a mne je jedno.
Keď som konečne na izbe, čistučká, osprchovaná, s informáciou, že zajtra mi vyperú moje smradľavé oblečenie a že ma čakajú hotelové raňajky, spokojne, už o 18:30, udapám do ríše snov.
Ináč ešte k tej sprche. Nikdy som si ju nevážila viac ako po 6tich dňoch bez nej. Normálne som navnímala kvapky vody z hlavice ako mi dopadajú na tvár a telo. Stála som v sprchovom kúte a bola proste šťastná. To asi úplne nepochopí človek, ktorý to nezažil.
O ďalších dňoch na mojej ceste Via Alpine sa dozvieš v pokračovaní tohto článku.
Pridaj komentár