Začať solo Via Alpinu Swiss bola riadna výzva. Prečo som do toho išla a ako prebiehal začiatok môjho treku sa dozvieš v prvej časti článku solo Via Alpina Swiss.
Via Alpina deň 7.
Z ríše snov sa zobúdzam po 12tich hodinách. Výživný spánok to bol! Kým neprší, využijem čas a idem sa prejsť okolo jazera. Je pochmúrne, ale prechádzka bez toho obra na chrbte pôsobí liečivo na moju hlavu. Odnesiem veci na pranie na recepciu, dosýta sa naraňajkujem, vypijem prvú kávičku odkedy som na ceste, skočím do obchodu nakúpiť si jedlo na ďalšie dni a oddychujem na izbe.
Počúvam ako dážď bubnuje o zábradlie na balkóne, dopisujem si denník, potom počúvam hudbu a teším sa, že som prijala toto rozhodnutie zostať jeden deň tu. Aj keď úprimne, kým nezačalo pršať trochu som si vyčítala, že som sa posrala z predpovede a dnes nekráčam.
Via Alpina deň 8.
Ráno s novou motiváciou a energiou idem na raňajky hneď ako prvá. Rýchlo sa napraskám a smerujem do sedla Jochpass vo výške 2 207 m.n.m. Vyrazím do hmly a mrholenia, ale nevadí mi to. Som happy, jak dva grepy. Čím vyššie sa štverám, tým viac sa trhá oblačnosť. Balzam na dušu pozorovať tú hru oblakov.
Pod sedlom stretávam Tanyu, Švajčiarku, ktorá tak isto kráča Via Alpinu, ale štýlom z chaty na chatu. Sranda je, že jej hovorím ako málo ľudí to kráča, a to vlastne sa len mne zdá. Ona každý večer na ubytku stretne tak 8 až 10 ľudí, ktorí sú na Via Alpine. Sama som vlastne len ja, lebo som sa rozhodla pre dobrodružstvo s prespaním kade tade a ešte aj nemám záujem mínať peniaze na ich drahé chaty a hotely.
Hore v sedle je v striebornej skrinke pečiatka. Zabudla som spomenúť Via Alpina hiking passbook. Knižku, ktorú si vieš zadarmo poslať domov na adresu a cestou zbierať pečiatky. Ak máš všetky pečiatky, dostaneš certifikát o prejdení. Ja som si ju dala poslať neskoro a až na ceste mi mama poslala fotku pasu, ktorý mi prišiel.
Ale teda v tomto sedle sa v reštike dal taktiež vyzdvihnúť, na čo ma Tanya upozornila a tak už som real Via Alpina hiker! Problém je, že nie na každom mieste tú skrinku dokážeš sám vypátrať a tak nemám všetky pečiatočky.
Tanya ma opúšťa pri jazere Engstlensee asi po hodine spoločnej cesty. Ja pokračujem opäť sama k ďalšiemu jazeru, kde budem spať v altánku. Oblačnosti zas raz pribúda, na noc hlásia dážď a ja odmietam vyťahovať stan, preto altánok. Večer sa ku mne pridá postarší Francúz, ktorý nevie ani prd po anglicky a tak sa rozprávame každý vlastným jazykom. Keby nás niekto pozoruje, určite sa pobaví.
On si vyťahuje celtu neďaleko mňa, ja spím na lavici širokej ako moja panva, maximálne nepohodlnej, ale v plnohodnotne krytom altánku pri jazere Tannensee vo výške 1 976 m.n.m. Celú noc mrholí, je zima, ale ja so sebou vláčim super spací vak Patizon G800 do – 10 tak som safe.
Via Alpina deň 9.
Zima, dážď, hmla. Také ráno nechceš, ale niekedy musí byť aj takto. Raňajky, balenie, hygiena, odchod. Stále to isté dookola. Dnes naviac traverzujem tesne pod hrebeňom, kde mohli byť pekné výhľady, ale nie sú. Chvalabohu nefúka. Veľmi sa snažím poslednú dobu aj v zlých situáciách nájsť niečo pozitívne. Niekedy sa mi darí viac, inokedy menej. V takej všelijakej nálade prichádzam k najvyššiemu bodu dnešného dňa vrchu Planplatten vo výške 2 245 m.n.m..
Potom opäť dlhý klesák do mestečka Meiringen, kde si potrebujem nutne kúpiť keksíky ináč sa znova opustím. Avšak je nedeľa a v nedeľu sa vo Švajčiarsku nedelá. Teda chvalabohu aspoň benzínka má nejaké šmakocinky a sladká voda + keksy s čokoládou mi spravia dobre. Sedím na námestíčku, pozerám sa na tých pekných ľudí naokolo, vetram si nohy a tiskam do hlavy. Cukor aj povzbudivé slová od kamoša pomáhajú, nálada sa vracia.
Ináč čo som si veľmi často uvedomovala boli tí čistí voňaví turisti, keď okolo mňa prechádzali. Fakticky som párkrát na chvíľu zastavila a nasávala tú ich čistotu. Že je to divné? Môže byť, ale… nedalo sa mi ináč.
Spanie mám “nachystané” v altánku pri kravskej farme. Neviem do akej miery to je bezpečné, altánok vyzerá pochybne a stojí tak dva metre od turistického chodníka. Vedľa neho tečie rieka, vedľa nej je cesta a stojí farma. Všetci ma vidia, lebo altánok je otočený na farmu, ale vôbec mi to nevadí. Farma leží pod vrchom Klein Wellhorn, ktorý sa tam riadne vytŕča a spoza neho vykúka ľadovec Rosenlaui Glacier. Síce špatný altánok, ale úžasný výhľad pri zaspávaní.
Tu sa nadránom dostávam do zvláštnej situácie. Samozrejme asi dva – tri metre od altánku začína elektrický plot a za ním pastvina, na ktorej sa celú noc pasú kravy. Áno, aj zvonce majú. Okolo 4tej ich sťahujú do maštalí na dojenie. Potom sa to stane. Domáci chodia hore dole po pastvine, osvetľujú ju obrovskými reflektormi a popritom niečo hulákajú. Na toto sa vystrašená zobudím, že čo sa deje. Asi po 30 minútach prestávajú, ale ja už nezaspím. Ďalšie hodiny ležím schúlená v spacáku, pozerám do blba a rozmýšľam čo sa práve stalo. Buď hľadali zatúlanú kravku, čo sa mi veľmi nezdá, alebo plašili vlky. Zvláštna situácia, ale lepšie nevedieť.
Via Alpina deň 10.
Ráno mám veľmi skoré, ale nevadí mi to. Dnešný deň má byť úžasný. Smerujem totiž do Grindelwaldu, kde chcem kempovať v origo kempe, znova sa osprchovať, umyť si vlasy a ísť si kúpiť pudingy moje milované. Óóó áno! A tak aj je.
Cestou do sedla Grosse Scheidegg vo výške 1 962 m.n.m. mám krásne výhľady na fakt vysoké hory, rozsiahle ľadovce. Neviem, kde skôr pozerať. V sedla si dávam kávu s výhľadom a pokračujem ďalej.
Hneď za prvou zákrutou na mňa prvýkrát žmurká Eiger. Toto je už level up, od toho čo som videla doposiaľ. Veľa cestou stojím a len tak v tichosti obdivujem. Tam, kde jedna hora končí, druhá začína. Slnko pečie, veľa turistov aj cyklistov smeruje hore aj dole. Vidno, že vstupujem do populárnej oblasti.
V mestečku je hotový blázinec, veľa turistov, to sa mi moc nepáči. Rýchlo ho prebehnem a smerujem do kempu Eigernordwand. Chvalabohu majú ešte voľné miesta, lebo tento kemp funguje na báze, kto skôr príde, ten skôr má. Sprcha padne neskutočne dobre, dávam si opäť oprať tých pár vecí, čo mám so sebou a idem do obchodu. Nesmrteľná kombinácia kuskusu, syra a fazule zakončená pudingami ma uspokojuje. Hneď na to idem spať.
Taký rýchly voľajako je ten život turistu. Ráno vstane, 8-9 hodín kráča, naje sa predtým, medzitým, potom a ide spať.
Via Alpina deň 11.
Ráno v kempe je pekné. Čurať normálne na záchode, umyť si zuby pri umývadle a pozerať sa pritom do zrkadla je také zvláštne po toľkom čase strávenom vonku.
Opäť ma čaká ranné stúpanie. Začínam pomaly, telo stále potrebuje nejaký čas na „rozbeh.“ Eiger je v hmle, ale iné vrcholy vykúkajú a teda mi to nevadí. Ďalšie sedlo Kleine Scheidegg vo výške 2 061 m.n.m. je prístupné aj vlakom a tak ma tam čakajú čínski turisti. Rýchlo odtiaľ utekám preč, smerom na mesto Lauterbrunnen. To, čo mám po ľavej ruke je neskutočné. Obrovské hory, ľadovce, trochu hmly, zelené pastviny, kvety na nich. Stále kráčam, ale zakopávam, nemám čas sa sústrediť aj na chôdzu aj na hory a moja priorita je jasná. Toto je ozaj unikát! Slza mi vyskočí z oka, čo ma prekvapí, ale nečudujem sa. Je to čistá krása!
Okolo obeda už začínam panikáriť. Nemám dušu na pokoji, lebo neviem, kde budem spať. Ráno som si vytipovala jeden altánok, ale asi ho vynechám. Ak zajtra chcem dôjsť tam, kde som si zaumienila, musím dnes zamakať a altánok je blízko. Keď však neskôr okolo neho prechádzam je v očividne zlom stave. Všade sú ceduľky ,,ACHTUNG!“ Potom mám v rezerve farmu s reštauráciou, kde by som sa chcela opýtať, či pri nich sa dá zakempiť.
Obedujem za mestečkom Mürren, pri kopci z ktorého tandemovo zoskakujú paraglajdisti. Jem sáčkovú ryžu v paradajkovej omáčke a obdivujem tie lety.
Z posledných síl, ozaj posledných, táto etapa ma vyšla na 28,17 km a 2 124 výškových, zisťujem, že reštika je zatvorená a lokálni z farmy so mnou nechcú mať nič spoločné. Avšak asi 20 minút späť som videla na jednom súkromnom pozemku peknú krytú verandu pri dome.
V noci hlásia búrky a tak sa rozhodujem, či to skúsim. Vrátim sa, obehnem dom a zisťujem, že je ozaj zamknutý a dlhšiu dobu tam nikto nebol. Risknem to. Ostávam tam! Jediné dvere, ktoré sú otvorené sú tie do pivnice a táto vedomosť mi spôsobí v noci starosti. Pripravím si spací vak a karimatku, prezlečiem sa, umyjem zuby a zaleziem spať. Bodaj by to tak bolo.
Pri spaní sa trochu zastavím. Možno to vyzerá, že kde som si zaumienila, tam som si postavila stan alebo ľahka do prístrešku a spala, ale nebolo to celkom tak. Každé miesto som na stokrát obchádzala či je bezpečné, veľakrát som v prístrešku spala na lavičke šírky mojej panvy, niekedy bola ešte aj stará a zošikmená. Väčšinou som na každom mieste bola v pozore pri každom šuchnutí a zaspávala až od únavy, pričom sa stále v noci svojvoľne na niekoľkokrát budila. Podľa mňa len celkový adrenalín a energia nasatá počas dňa spôsobili, že som každé ráno mohla a chcela vstať a kráčať v priemere nejakých 8 až 9 hodín denne.
Pri tejto verande zas prišli fantázie o pivnici. Čo ak je dnu vrah, ktorý tam násilne drží ďalšie turistky? Zaspi s takou predstavou! Niečo po 23:00 za jemného dažďa a šuchotu pri hlave na mňa však došla únava a nevedno ako som chvalabohu zaspala.
Via Alpina deň 12
Posledný deň! Posledný… Neverím. Vstávam nahajpovaná pred 5tou. V pláne mám vyše 2 500 výškových m a dve sedlá. Všetko musím stihnúť pred 15:00, potom hlásia búrky. Alebo? Najem sa a vykročím. Všade vládne ranný pokoj. Je to presne čas dojenia, čiže ani zvonce a kravky nepočuť, všetky sú zatvorené v maštaliach. Po 20tich minútach začínam stúpať. Slnko sa prediera pomedzi mraky, chce mi pozdraviť. Keď prejdem z pásu lesa, traverzujem po pastvinách. Nasávam atmosféru, rozumej vôňu rána po daždi.
Prvý dôležitý bod je chata Rotstockhütte. Prídem tam a rozhodnem sa pre rýchlu kávu. Dnu ma čaká ako prevádzkar rodinka s dcérou a malým bábom. Som opäť raz v strede ničoho. Tam ma to hitne! Veď ja sa nemusím ponáhľať, nikomu dokazovať koľko km prejdem, nemusím ani dve sedlá stihnúť. Ja som sama sebe pani, ja rozhodnem, kde to skončím. Ženiem sa za niečím, čo nie je podstatné. A tak spomalím, vychutnám si kávu a keksík a pozerám na tie úžasné zelené kopce.
Po hodinke sa pomaly zdvíham a smerujem k sedlu, zatiaľ najvyššiemu bodu celej mojej trasy Sefinenfurgge pass 2 612 m.n.m. Ide to pomaly, kde tu sa objaví snehové pole, spoza mrakov vykukne ľadovec.
Do sedla prichádzam sama. Okolo je hmla, hovno vidím. Keďže mám čas rozhodnem sa počkať na výhľady. Snáď nejaké budú. Medzitým sa ku mne pridá Sarah zo San Francisca. Kým čakáme na výhľady a aj na jej muža, vedieme spolu krásny rozhovor o živote, o prírode. Párkrát sa nám otvorí okno na hory, ale to už nie je ani tak podstatné. Teraz to je o ľuďoch, o mne, o nej, o jej mužovi. Hory sú láska, stále to hovorím, ale hory sú hlavne o ľuďoch v nich. Vybrať sa sama na takú cestu bolo najlepšie rozhodnutie, ale bez tých nevinných krátkych stretnutí s cudzincami, by som nemala tak dobré pocity z celej Via Alpiny.
Po čase sa s nimi rozlúčim a smerujem na moju poslednú zastávku Griesalp. Cestou sa vystrieda asi každé počasie. Hmla donesie zimu a dážď, ale keď sa pretrhne, slnečné lúče mi dopadajú na tvár a zohrievajú ju. Niekde v diaľke predo mnou sa na mňa usmieva dúha a potom opäť hmla.
Posledné kilometre celej mojej Via Alpiny trávim v daždi. Nad hlavou mi bijú hromy, blesky a ja pomaly kráčam so slúchadlami v ušiach, počúvam svoje obľúbené pesničky a po lícach sa mi kĺžu slzy zmiešané s dažďovými kvapkami. Trochu psycho, že? Nebudem ti oponovať, neskôr som sa z toho smiala, že až takto som precitla.
Emócie v horách sú však iné. Pre mňa osobne intenzívnejšie a je jedno, či sa jedná o radosť, alebo smútok. Hory dokážu emócie znásobiť, možno preto ich mám tak rada. Oficiálne končím túto etapu, dávam si poslednú pečiatku do pasu. Nahlas si poviem, že je koniec. Po tom ako si to poviem, ďalší môj krok smeruje na mokré a šmykľavé kamene od dažďa a následne na to padám na ľavé koleno. Čistá komédia toto. Tŕpnem, či sa postavím. S tým batohom na chrbte mi to trochu trvá, ale postavím sa. Zisťujem, či som celá. Som! Diky Bože.
Už len dôjsť opatrne do kempu, keďže v celej doline nie je signál a ja ho nutne potrebujem na plánovanie môjho ďalšieho švajčiarskeho dobrodružstva.
Keď som kráčala Via Alpinu často som si nadávala. Prečo nemôžem sedieť doma a jesť pizzu, alebo ísť na all inclusive dovolenku? Prečo sa tu topím vo vlastnom pote, trpí telo, občas aj duša, prečo som tu sama, proste prečo? Ani doteraz neviem odpovedať na niektoré otázky, ktoré som si kládla, ale stačilo mi pár dní, kým som spracovala svoje pocity a viem, že chcem ísť opäť! Rada by som raz dokončila tento trek sama alebo s niekým.
Rada by som v živote pravidelne vychádzala z komfortu všedných dní, aby som si tie obyčajné veci mohla intenzívnejšie vychutnávať a vážiť. Či už je to káva s kamarátmi, čisté voňavé prádlo, alebo dobrý spánok. Rada by som preverovala hranice svojho tela aj hlavy.
Stačilo mi pár dní, aby som vypustila všetko negatívne a zostali mi len tie najkrajšie spomienky na MOJU VIA ALPINU!
Pridaj komentár