Tento rozhovor je súčasťou nášho najnovšieho vydania knižnej série HIKEMATES. Ak si ho chceš prečítať celý, nájdeš ho iba v knihe HIKEMATES.
Bol prvým Slovákom na najvyššej hore sveta. Vystúpil na tri osemtisícovky: okrem Everestu (8848 m) aj na Lhoce Šar (8383 m) a Dhaulágirí (8167 m) bez použitia kyslíkového prístroja. Jeden z našich najúspešnejších horolezcov, dnes kouč, konzultant a fotograf Zoltán Demján prezradil, v akých podmienkach sa liezlo v Himalájach v osemdesiatych rokoch a ukázal nám aj svoj vtedajší výstroj. Ani sme ho nemuseli dlho prehovárať, aby si ho po mnohých rokoch opäť na chvíľu aj obliekol.
Ako to bolo v 80. rokoch s výbavou na himalajskú expedíciu?
Žiaden sponzor nám nikdy peniaze nedal, s výnimkou firmy Kerametal, od ktorej sme dostali desaťtisíc korún. A keďže potrebný výstroj v Československu neexistoval, museli sme čarovať, aby sme zohnali materiál na to, aby sme si ho mohli vyrobiť sami.
Ako?
Potrebovali sme silon, tak sme chodili po fabrikách po celom Československu a žobrali sme, prosím vás, pán riaditeľ, ideme do Himalájí, dajte nám silon. Mnohí nám vychádzali v ústrety. Vtedy sa fandilo takýmto aktivitám. Takže silon sme zohnali. Kamarát nám v Rakúsku kúpil japonský stan značky Sumitomo, čo bol jeden z prvých kupolových stanov. Odniesli sme ho do Ružomberka, kde nám podľa neho vyrobili strihy a ušili stany z toho nášho silonu. Lenže kupolové stany potrebujú ohybné stanové tyčky, čo je dnes už úplne samozrejmé, no vtedy nebolo. Kde zohnať ohybné duralové tyčky? Vedeli sme, že Jarda Uher robil v hlinikárni v Děčíne, tak sme za ním cestovali cez celú republiku. Na mojej Škode 1000 MB som za mesiac najazdil desaťtisíc kilometrov. Jarda vybavil u generálneho riaditeľa stretnutie a vyrobili nám špeciálne pružné duralové tyčky. Potom sme išli vybavovať páperie do Cífera. Sušené vajcia nám darovali v hydinárni, sušené mlieko v Dunajskej Strede. Vyžobrali sme aj kvalitné mäso, aby v konzervách neboli uši, chvosty, kopytá, čo bežne v konzervách bolo. Napokon, na ceste sa zíde aj trochu rumu a borovičky, a tak Ivan Gálfy vybavil v konzervárni, že nám to zakonzervovali do plechoviek od kompótov aj s nálepkami. Už si to presne nepamätám, ale povedzme, že v akože marhuľovom kompóte bol rum, v čerešňovom bola borovička. Cestovali sme totiž cez moslimské krajiny, a keby u nás našli alkohol, tak nás strčia do ťurmy na dlhé roky.
Tak a teraz už len dostať sa do Himalájí…
Peniaze, ktoré sme horko-ťažko pred cestou vyčarovali, by v živote nestačili na to, aby sme si kúpili letenky a zaplatili cargo na výstroj. Takže sme museli zohnať kamión, náklaďák, na ktorý sme naložili celý náš výstroj, jedlo, všetko.
Takto ste to riešili pri všetkých himalájskych expedíciách, čiže Nanga Parbat, Lhoce Šar, Everest aj Dhaulágirí?
Áno.
Svoje veci ste teda previezli z Československa do Nepálu.
Presne tak.
A čo posádka? Tá išla letecky?
Na Nanga Parbat v roku 1978 sme cestovali všetci trinásti horolezci v „tatrovke“. Keď sme išli na Lhoce Šar, to už niektorí leteli. Traja sme však mali tú česť, že sme zhruba desaťtisíc kilometrov do Káthmandu šoférovali.
To vážne? Koľko to trvalo?
Tri týždne nonstop. Stáli sme len na hraničných priechodoch. Na tejto ceste sme už mali LIAZ, prototyp, aký chodieval na preteky Rely Paríž – Dakar. Taký sa nám podarilo získať. A pre firmu to bol tiež bonus, lebo mali šancu otestovať to auto na dvadsaťtisíc kilometroch. Keďže tušili, že by mohlo byť poruchové, dali nám aj kopu náhradných dielov. Vedeli, že pôjdeme po zlých cestách mimo asfaltu, išli sme napríklad cez veľkú soľnú púšť, takže by nám mohli praskať oceľové brzdové trúbky, čo sa aj stalo. Všetky sme museli nakoniec vymeniť za gumové.
To ste si vedeli opraviť sami?
Museli sme. A vieš, aké sú cesty v Indii a Nepále. V strede je pás akože asfaltu s mnohými jamami a potom je nespevnená krajnica. Miestni šoférujú tak, že idú v strede a potom ten, čo má slabšie nervy, v poslednej chvíli uhne. My sme boli široko-ďaleko najväčšie auto v Ázii, ale napriek tomu sme, samozrejme, vždy zišli z cesty nabok, aby tie autá mohli prejsť, a práve pri jednom takomto uhnutí sme zapadli do blata až po os. Museli sme sa vynájsť. Plomba-neplomba, odtrhli sme ju, vyložili celé auto, lebo ho bolo treba odľahčiť, vybrali sme fošne, napílili ich na metrové kusy, položili na blato a začali sme heverovať, až kým sme auto nedostali späť na cestu. A potom už len všetko naložiť naspäť a vysvetľovať na hranici, prečo je auto odplombované…
Pokračovanie rozhovoru nájdeš v našej najnovšej knihe HIKEMATES!
Pridaj komentár