Tento blog pre #hikemates napísala šikovná bloggerka Kamila Dulová.
Rudná Magistrála je turistická trasa vedúca zo Zlatých Moraviec cez historické banské mestá Novú Baňu, Banskú Štiavnicu, Detvu a spája ju s vrchom Stolica. Magistrála je označená červenou turistickou značkou a prechádza Pohronským Inovcom, Štiavnickými vrchmi, Javorianskou hornatinou, Poľanou, Veporskými a Stolickými vrchmi. Je dlhá približne 240 km. Toto sú fakty, ktoré sa dajú vygoogliť. Ale aké to bude naozaj?. Rodina sa ma zvykne pýtať prečo. Prečo idem sama, prečo takú diaľku, čo si chcem dokázať. Nič. Jednoducho chcem každý deň vidieť toto!
Malá dušička s veľkými očakávaniami
Na Rudnú Magistrálu som sa vybrala 1.6.2021 sama. Neskôr som aj rozmýšľala, prečo vlastne sama, ale o tom potom. Deň predtým som si pobalila najnutnejšie veci poučená z oveľa dlhšej Cesty Hrdinov SNP, ktorú mám za sebou. Ráno som sa presunula autobusom z BA do Moraviec s malou dušičkou a veľkými očakávaniami, čo ma čaká. V autobuse som si spomenula, že jedna z najdôležitejších vecí, toaletný papier, mi zostala doma na poličke a tak moje prvé kroky zo stanice viedli do potravín. Oficiálne táto túra začína na železničnej stanici, nie autobusovej, ale z toho sa predsa nestrieľa.
Začiatok je o prekonávaní. Chvíľu sa cítim ako blázon, že idem sama, chvíľu ako hrdinka. Predo mnou je približne 24 km s prevýšením 910 m. Slnko mi pečie na tvár. Samozrejme, opaľovák zostal doma, za čo sa na seba veľmi hnevám. Kúsok kráčam po asfaltke. Až za Žitavanmi sa cesta stáča do lesa, ktorý je trochu blatistý.
Zakrič si, keď sa bojíš!
Mierne sa ťahá do kopca až na Obycké lúky. Tam ma neobíde prekračovanie ohrád s napätím. Všetky oči kráv, pasúcich sa na lúkach, padli na mňa. Všade prítomné ticho je občas zlomené ich mučaním. Niekedy je to ticho tak ťažké, že sama sebe nechcene navodím pocit strachu a musím si zakričať, aby som sa z neho vytrhla.
Po lúkach ma čaká stúpanie na Veľký Inovec. Prvý poriadny výhľad Rudnej Magistrály. Cestou nájdem aj jeden prameň, z ktorého si naberiem vodu (neviem, prečo nad studničkou písalo STOKY).
Prvé výhľady nie sú vôbec zlé
Pred vrchom je turistická chata, ale počas mojej návštevy je zatvorená. Netuším, či vôbec funguje. Veľký Inovec má 901 m.n.m. a na jeho vrchu sa mi ukáže výhľad na okolité kopce. Za dobrého počasie, aké som mala, je to nádherné. Tam hore si nad tým rýchlym svetom oddýchnem a v kľude sa najem. Potom si vyložím môjho obra na plecia a pokračujem v ceste.
Nová Baňa už čaká
Do Novej Bane ma čaká už len zostup. Míňam malé dedinky, nikoho nestretávam, len kráčam. Rozmýšľam, kde budem spať. Tieto starosti na túre milujem. Kde budem spať, čo budem piť a jesť sú jediné obavy, ktoré mám. Nič viac. Nič menej.
Na mapy.cz som našla zvoničku tesne nad Novou Baňou. Síce nie je na červenej, ale prvú noc sama by som rada strávila niekde v relatívnom bezpečí. A tak sa pýtam jednej pani na dvore, či by som sa tam vyspala.
Pri zvoničke stretávam rodinu s deťmi. Sú tam preliezky a prístrešky so stolmi, takže sa nečudujem, že tam trávia večer. S mamou detí sa trošku zakecám. Samozrejme otázky typu, či sa nebojím medveďov začnú teraz a skončia až s posledným kilometrom Rudnej. Hovorím, že viac sa bojím kliešťov a ľudí ako medveďov. Po ich odchode sa najem, postavím pod prístreškom stan a ľahnem si.
Mám spací vak do -11°C a obliekla som si aj termo. Z Cesty Hrdinov SNP mám nepríjemné skúsenosti so zimou počas noci a tak som to nechcela podceniť. Čoskoro to ľutujem. Potím sa jak prasa, ale vôbec sa mi nechce vyliezť zo spacáku a tak trpím. Pozitívum je, že sa učím. Tento spacák je pre mňa pomerne nový a teda budúcu noc skúsim zosekať nejaké kusy oblečenia na mne. Snáď to do konca túry vyšperkujem.
Keď ráno robí deň
Ráno vstávam a obdivujem. Ticho, slnko presakujúce cez stromy, štebotajúce vtáky. Najem sa, vyčistím zuby, umyjem tvár. Zbalím stan a tesne pred tým ako chcem vyraziť dôjde pán, ktorý otvára budovu, pod ktorej prístreškom som spala. Tá patrí do objektu zvoničky a čoskoro z nej bude bufet. Poprosím ho o vodu a kým mi napustí fľašu prehodíme pár slov. Otázka, či sa nebojím medveďov mi príde ako samozrejmosť.
Vrátim sa na červenú a kráčam ďalej. Dnes by som chcela spať pri tajchu Klinger. Je to 32 km s rovnakým stúpaním ako včera. Cesta však bude nudnejšia. Prvých 6 km idem po krajnici cesty do Rudna nad Hronom. Tam pred obchodom zmastím 3 termixy a s kľudným svedomím pokračujem za stáleho stúpania na Sedlo Lachtriská. Cestou sa mi ukáže pár výhľadov, ktoré potešia dušu.
Cez sedlo sa nedá prejsť krížom. Je tam “výluka” okolo ohrady s napätím. Keď ju celú obídem, dávam si pauzu na obed. Slnko sa na mňa usmieva cez mraky, bagrista v diaľke bagruje a kliešte si na mňa veselo lezú. No, iba jeden, ale včas ho odstránim.
Dávaj pozor na diviaky!
Zo sedla pokračujem k dedine Vysoká. Je to nádherná oblasť. Málo domov, pekné kopce všade, kde sa pozriem. Z jedného dvora, okolo ktorého kráčam, ma varuje malé dievčatko pred diviakmi. Ďakujem! Toto som potrebovala počuť. Rozmýšľam, aký život tam ľudia vedú, kde pracujú, či tu sú šťastní.
Väčšiu časť dnešnej etapy idem popri ceste, čo ma celkom zabíja. A keď už je zmena terénu ako pri Richnavskom jazere ide sa po lúke s vysokou trávou, z čoho mám panický strach. Nikdy som nemala kliešťa a teda sa bojím, že by som si ho sama nevedela vybrať.
Prejdem Evičkino jazero a dostávam sa k môjmu cieľu. Jazeru Klinger.
Pri jazere sa nedá stanovať
Myslela som, že sa v ňom okúpem, ale voda ma nepresvedčila. Pýtam sa dvoch dám sediacich na lavičke, či pri jazere môžem prespať. Dobre, že som sa opýtala na takú samozrejmosť. Upozornili ma, že ľudia takých prespávačov hlásia tunajším meskáčom. Poradili mi však, že poniže sú dve chatky vodohospodárov. Chodia tam málo a teda nech si za šera pomedzi ne postavím stan.
Ale ako vydržať do šera, keď je asi 17:00 a ja by som už spala? Trochu ešte pokecám s dámami, potom sa pri mne pristavia ešte dvaja chlapi tak aj s nimi sa chvíľu zhováram. A ďalej to už nedávam. Je mi jedno, či ma niekto nahlási alebo nie. Je približne 20:00, staviam si stan a idem spať. Suseda z boku ma ešte upozorní, že jeden pán to tu chodí kontrolovať okolo 6:00 a tak musím vstať v predstihu.
Východ Slnka, Lunter a kniha
Vstávam o 5:15 nevyspatá. Celú noc okolo mňa niečo behalo. Aspoň sa mi zdalo. Za tmy v prírode sa zdá mnoho vecí. Rýchlo sa prezlečiem, zbalím si spacák a stan a idem k jazeru na raňajky. Túto noc som zvolila taktiku spania len v spodnom prádle a vyplatilo sa. V spacáku bolo presne tak ako malo byť. Aspoň, že to.
Pri jazere si roztiahnem karimatku a rozložím raňajky. Chlieb, škvarkový Lunter, paprika a čaj. K tomu reportážna kniha Biele o Špicbergoch. Slnko pomaly vychádza. Neskutočná pohoda. Ranný vietor je svieži. Robí mi husiu kožu, ale slnečné lúče dopadajú na moju tvár, zohrievajú ju a nútia ma usmievať sa. V diaľke počuť rozhovor dvoch rybárov.
Samozrejme ani táto idylka nemôže trvať večne a ten pokoj je prerušený kosičom. Správny čas vyraziť späť na cesty. Mierim do Banskej Štiavnice. Tá je ešte krajšia ako ju mnohí opisujú. Centrum je plne chutných uličiek, ľudí, čo na maličkých balkónoch polievajú kvietky. Lavičky sú posiate citátmi Maríny, ktorú tam kedysi dávno ľúbil sám Sládkovič. Je to rozprávkové.
Stretnutie s prvými turistami
Ďalej pokračujem do obchodu. Dokúpim nejaké dôležitosti a pokračujem smer Banský Studenec. Tesne pred dedinou stretnem prvých turistov. Partia troch už vyše týždňa kráčajú Svätojakubskú cestu. Veľmi sa poteším. Na krajnici si vymieňame naše zážitky.
Zatiaľ kráčam po ceste, ale postupne sa terén mení. Prejdem popod koľajnice a kráčam po lúke, na ktorej sa pasú kone. Vysoká tráva je výkričníkom v mojej hlave, ale zvládam to. Značenie cez lúku je dosť zlé, ale je to len slabší úsek.
Ženy, buďme na túrach obozretné!
Dnes moja hlava vôbec nespolupracuje. Chodím po krásnych miestach a aj tak som plná negativizmu. Kde tu mi aj slza vyjde, keď tak sama kráčam. No nič, aj také dni bývajú. Telo aj duša to potrebujú.
Po teréne zase prichádza cesta a vstup do dediny Babiná a Sása, kde vyhráva Ave Mária a oznamy o úmrtiach. Do toho mi volá Ivka, že zajtra v Detve sa ku mne pripojí. Teším sa, lebo s ňou príde aj radosť.
Sásu a Zaježovu spája cesta, po ktorej idem sama. Aspoň si myslím. Stal sa mi taký nepríjemný incident s jedným, asi miestnym občanom, ktorý ma prekvapil v kríkoch pri činnosti, ktorú nijaká žena nechce vidieť.
Aj ženy môžu chodiť samé na túry, len prosím buďme obozretné! Ja som odtiaľ doslova utekala a pre istotu som mala pripravené číslo na políciu. Teda ani poobede ma slzy neobišli. Nahnevalo ma, že na túre by som sa naozaj mala báť medveďov a nie ľudí. Niekedy mám pocit, že žijeme v pokazenej dobe. Dnes ma hneval celý svet. Behom v turistických topánkach som si ešte aj otlaky spôsobila.
Chvalabohu v Zaježke ma čakal pokoj. Kempovala som na Modrej farme. Čarovné miesto s voľne pobehujúcimi zvieratami, milí majitelia a sprcha! Krásny západ Slnka a proste už zas som vyrovnaná a spokojná. Dnes to bola etapa so skoro 33 km a prevýšením 800 m.
Už som sa v lese smiala, plakala, kričala…
Deň štvrtý. Neverím, že som sa ešte nevzdala. Už som sa v lese smiala, plakala, kričala, ale stále kráčam.
Ráno chcem vyraziť skôr, aby na mňa Ivka dlho nečakala. Jak naschvál začínam najneskôr zo všetkých dní. 7:30 vpochodujem do lesa. Od rána počuť v okolí pilčíkov, ktorí ma znervózňujú. Cestou si spievam a občasne búcham palicami, aby ma všetky zvery cez tú pílu počuli. Počasie mi stále praje, za čo som vďačná. Studničky cestou nehľadám. Vodu som si nabrala v Zaježovej a až na Horský hotel Poľana hádam vydržím.
Bez značiek sa ťažko sa kráča
Dnes je to značenie najhoršie. V lesoch sú popadané stromy, aj tie so značkami, aj tie bez nich a veľakrát idem len tak námatkovo podľa mapy. Značkári sa však ako keby ospravedlňovali za zmätky a na troch miestach je červená hneď 3-4 krát po sebe.
Mega ťažko sa chodí najmä v okolí Červenákovho vrchu a Siroňu. Ale chtíč, byť čo najrýchlejšie v Detve je veľký a tak idem ozlomkrky. Je jasné, že dnes pôjdeme až na Prednú Poľana a teda prekonám 35 km s prevýšením 1600 m, čo určite bude bolieť.
Do Detvy vstupujem pred 14:00 hladná jak kôň. S Ivkou sa nájdeme na stanici a namierime si to rovno do obchodu. Nakupovať hladná sa mi ale nevyplatí. Beriem všetko, čo vidím. Sadneme si na obrubník na parkovisku a tiskáme do hláv. Pomalým tempom potom vyrazíme na Poľanu. Dobre vieme, čo nás čaká. Červená vedie cez Kalamárku a celá táto trasa je dobrý masaker. Pomaličky sa vlečieme hore.
Neteš sa priveľmi na horalku, lebo…
Myslím, že pri silách ma drží predstava piva a horalky na hotely. Hopááá… Dôjsť sme síce došli, ale chata je zatvorená! Sú tam od 10:00-18:00. Otvorená je len predsieň, v ktorej sa dá použiť záchod a nabrať voda. Bublina s pivom mi síce spľasla, ale slivkové buchty, čo som si kúpila v Detve, mi navrátili silu.
Na večer sa nám nechce rozťahovať stan a preto budeme bivakovať v prednej časti hotela. Našli sme zátišie kryté z troch strán, ktorému sme sa potešili.
Čo nás ale netešilo bola párty na jednej súkromnej chatke neďaleko. Banda deciek si vypeckovala kolotočársku hudbu tak, že určite všetky medvede zdupkali do Nízkych Tatier. Hudba hrala nepretržite asi do 3:00 nad ránom a potom začali opäť o 5:00. Tomu sa hovorí “ticho” na Poľane.
Poľana je láska
Nevyspaté, ohlučané hudbou sme sa okolo 7:00 vyteperili zo spacákov a premiestnili na raňajky k hotelu. Vyraziť sa nám veľmi nechcelo. Po včerajších kilometroch a prevýšení som mala dosť.
Nakoniec sme sa rozhýbali okolo 9:30 a namierili si to na Poľanu. Máme ju s Ivkou rady. Je to oáza pokoja a kľudu. Keď zájdeme hlbšie do lesa ani tú hudbu už nepočujeme. Chvalabohu!
Dnes je pod mrakom, ale vôbec mi to nevadí. Po uplynulých dňoch mám tvár a ruky tak spálené, že som rada za túto zmenu. Na výhľade Katruška nahlas čítam povesť, ktorá sa s týmto miestom viaže. Je o Jánošíkovi a jeho milej. Tieto povesti ma vždy prenesú do úplne inej dimenzie. Zbožňujem ich! Potom sa trošku vyšantíme na výhľade a nasávame momenty.
Konečne stretávame nejakých turistov
Cestou nachádzame veľa polámaných stromov. V podstate ako pozdĺž celej Rudnej. Tesne za Sedlom Jasenová stretávame partiu turistických nadšencov v najlepších rokoch a tí nás chcú stiahnuť s nimi. Aby sme sa vraj nebáli medveďov, lebo sme len dve ženy. Bojíme sa však ich (haha). Ťaháme to na vrch Hrb, z ktorého sa nám ukáže prekrásny výhľad na chatu pod ním.
Táto Chata pod Hrbom je záhadné miesto. Každý vie, že tam stojí, že je súkromná, oplotená, ale nikto nevie, čo sa v nej deje. Na vrchu sme stretli staršiu pani, ktorá nám veľmi rázne povedala, že na tejto chate neprespíme, ani sa nenajeme, aj keby sme veľmi chceli. Zostup je dosť strmý. Dobre, že ideme týmto smerom a nie opačne. Keď zídeme až k chate sme rady, že nám aspoň vodu do fliaš nabrali. Všade okolo sa hmýria postarší ľudia a na webe som našla info, že sa tam cvičieva jóga. Možno sa tam robia nejaké seansy, neviem.
Pri rázcesníku rozmýšľame, čo ďalej. Ivka sa zajtra potrebuje vrátiť domov a ja mám dosť málo jedla. K tomu všetkému hlásia na noc búrku a teda po zvážení meníme červenú značku za modrú a ideme do Ľubietovej. Asi po 40 minútach chôdze sa nám ukáže peknučký Ranč Čelienec. Idem sa spýtať, či náhodou nemajú voľnú izbu. Odpoveď: “Akurát dnes sme plný” ma veru nepoteší. Už už sa ideme vydať smerom do dediny, keď za nami vybehne majiteľka a ponúkne nám spanie na jej krytej terase.
Prší, prší, len sa leje
Totálny luxus! Sme jej neskutočne vďačné. Asi 10 minút po tom ako si objednáme pivo a jedlo začne taký hustý dážď, že až. Všetko je ako má byť!
A ako sa hovorí aj po každej búrke vyjde Slnko a to dnešné bolo naozaj nádherné.
Nebudem ani hovoriť, že po 21:00 nás nechala osprchovať sa vo wellnese, ktorý tam hosťom ponúka. Určite odporúčam navštíviť tento utešený ranč. Veľmi pekne za všetko ďakujeme!
Dnes máme v nohách len 19 km s prevýšením 1150 m.
A opäť sama
Hlave padlo dobre, že so mnou Ivka išla pár kilometrov. Je pre mňa náročné ju teraz ráno nechať odísť, pobaliť sa a vyraziť opačným smerom. Ale sama som si vybrala Rudnú. Vyjdem pred ranč a tam sa mi ukáže hustá tajomná hmla v doline ako znak toho, že musím ísť ďalej.
Vyštverám sa späť k Chate pod Hrbom a v klídku si kráčam cez Suchú a Červenú jamu. Až k priehrade k smerovníku Hronček je to veľmi príjemná prechádzka. Cestou stretávam veľa cyklistov, rýchlejších aj pomalších a jedného turistu. Vedľa červenej je viacero studničiek. Niektoré tak vyšperkované, že sa pri nich musím zastaviť a ovlažiť sa. Taktiež je tam viacero altánkov a chatiek, kde by sa dalo núdzovo prespať.
Nad priehradou trošku stratím značku a idem po cyklostezke. Musím sa vracať, nájsť červenú, ktorá vedie cestou necestou a vojsť do lesa. Ťažký terén, popadané stromy, úzka cestička, stúpanie. V týchto pár kilometroch je všetko, čo mám rada. Ale potom… Zákľuky a tam parádny výhľad.
A odtiaľ trasa na salaš, ktorá hladí dušu. Stále stretávam cyklistov, nejakých turistov, niektorí sa aj pristavia a prehodia pár slov. Pýtajú sa odkiaľ kam a potom kecáme o všetko a ničom.
Oáza ticha a pokoja
Idem a idem a každú zákrutu čakám kedy ho uvidím. A zrazu po 24 km sa mi zjaví. Salaš Obrubovanec!
Pekný je ako zvonku, tak i zvnútra. Dorazím niečo po 14:00. Zložím sa, sadnem si na lavičku k ohnisku, vyberiem knihu, ale čítať sa mi nechce. Pozerám do blba. Po chvíli ku mne príde cyklista. Trošku ma vyplaší, lebo príde zozadu a ja ho teda vôbec nečakám. Sadne si na vedľajšiu lavičku a začneme sa rozprávať. Toto som potrebovala! Peter, chlap vo veku môjho otca, mi začína hovoriť, čo ho sem priviedlo. Kde býva, aký kľudný život vedie. Ako ho napĺňa turistika, hory, samota a ticho. Na oplátku mu i ja čo to poviem o Rudnej Magistrále, Ceste hrdinov SNP a o mojom živote. Ani neviem ako, vyše dvoch hodín si meníme životné príbehy. Na chvíľu sa do našej debaty pridá aj jeden okoloidúci párik turistov.
Pol hodinu po jeho odchode začne z neba padať hustý, ale príjemný, dážď. A ja si sedím v tom salaši, pozerám von a rozmýšľala nad životom.
Po daždi si uvarím sáčkovú polievku, naberiem vodu z neďalekej studničky, zoberiem knihu a sadnem si na lavičku. Studnička nie je najčistejšia. Treba na to byť pripravený. Nahlas si čítam. Je to upokojujúce a vytvára mi to pocit istoty. Možno aj dve hodiny tam takto sedím. Keď sa zotmie, vopchám sa do spacáku a za dažďa klopkajúceho na strechu zaspávam.
Hor sa na Muránsku!
Vstávam už pred svitaním. Vyspatá, oddýchnutá pripravená na ďalší deň. Salaš sa mi ťažko opúšťa, ale mám pred sebou štreku. Toto je presne to miesto, na ktoré sa ešte určite vrátim.
Začala som zľahka. Žiadne prudké klesania, ani stúpania. Najväčší highlight dnešného dňa bude Klenovský Vepor. Dovtedy kráčam cez chodníčky popri lese. Po pravej strane sa mi rozprestierajú malé dedinky, pasúce sa kone a kde tu nejaké chaty. Oficiálne prechádzam z Poľany na Chránené územie Muránskej Planiny. Slnko mi opeká pravú časť tváre a ja sa už teším na les.
Náročný výstup na Klenovský Vepor
Trasa začína naberať výškové metre a mne začína dochádzať dych. Po pár metroch zbadám studničku a napustím si čistejšej vody ako mám z prameňa pri salaši. To stúpanie je fascinujúca vec. Keď naberiem ten správny rytmus a myšlienky, dostanem sa do takej fázy, že proste kráčam tým kopcom a nič iné si nevšímam. Zastavím sa až na vrchu. Aj tu sú cestou popadané stromy, všetko musím obchádzať alebo prekračovať.
Niekde pred Veprom stretávam dvoch chlapcov, čo tiež kráčajú Rudnú, ale opačným smerom. Prehodíme pár slov a pokračujeme vo svojich smeroch. Klenovský Vepor má výšku 1338 m a tesne pred vrchom je ten sklon samozrejme najhorší. Popadané stromy mi to neuľahčujú. Hore čakám krásne výhľady, ale keď sa tam konečne doplazím nevyzerá to tak ako v mojich predstavách.
Výhľady sú na tom všetkom najkrajšie
O pár metrov ďalej na mňa však čaká vyhliadka aj so švárnym dreveným junákom. A už mi srdiečko piští od radosti. Krásny výhľad na trochu zamračenú krajinu ma núti dať si dole batoh, posedieť, popozerať.
Nepríjemné klesanie sa ťahá až na Sedlo Zbojská. Na rozlúčku mi ešte Vepor ukáže pekné “okienko” do krajiny.
Dnešná etapa má skoro 28 km s prevýšením 1190 m. Celkom to náhlim dole. Keďže som bez jedla, chcem stihnúť potraviny v Pohronskej Polhore. Tam aj zostanem spať. Nakúpim si zásoby, naberiem vodu, fajne sa vyspím a ráno sa vrátim na rázcesník Zbojská. Nechce sa mi opäť vracať do sedla a nabrať ďalšie kilometre. Pri rázcesníku v sedle je však vyhliadková veža, na ktorej som plánovala spať a ďalej po červenej aj altánok, všetko bez vody.
Plány sa plánuju, blázni sa radujú
8. deň. Presne tu moje plánovanie trošku zlyhalo. Rozhodla som sa ísť z Pohronskej Polhory na útulňu Nižná Kľaková, čo je približne 18 km s prevýšením 1130 m. Na tomto pláne nie je nič zlé, ale neskôr som zistila, že na poslednú etapu mi zostane 26 km na Stolicu, z ktorej to chcem stiahnuť do Telgártu, čo je ďalších 13 km. Ale o tom neskôr.
Keďže mám pred sebou len 18 km môžem si vychutnať ráno na ubytovni. Idem si kúpiť raňajky, džús a ležať v posteli dokedy ma čas nebude tlačiť. Do toho tepla vyrazím okolo 9:00.
Na smerovník Zbojská kráčam vedľajšou cestou popri koľajniciach. Hneď z cesty vchádzam do lesa, kde sa na moje gusto príliš ťaží drevo. Zo všetkých strán je počuť pilčíkov, vidieť turistické cesty rozryté ťažkými strojmi.
Po pár metroch stretávam troch turistov. Hneď sa pýtajú odkiaľ kam a staronovú otázku, či sa sama nebojím medveďov. Spali v útulničke, kde by som aj ja rada a tak mi hneď dávajú nejaké tipy. Napr. že pri chajde je voda pod kopcom, nech si ju naberiem z prameňa cestou, aby som nemusela klesať. Sťažujú sa, že cestou je ešte jedna útulňa, ktorá je momentálne zatvorená a nikto nevie prečo.
Ťahám to na Tri kopce, ktoré sú v nadmorskej výške 1400 m a nachádzajú sa tesne pod Fabovou hoľou, na ktorú však nepokračujem.
Tie naše nádherné hrebene
Je z nich pekný výhľad. V diaľke vidieť majestátnu Kráľovu Hoľa, hrebeň Nízkych Tatier a Muránsku Planinu ako na dlani. Avšak celá hoľa, na ktorej stojím je mŕtva. Nie tak celkom holorub, ale je to spôsobené asi nejakou prírodnou skazou, čo sa tu stala. Sadnem si na jeden peň a obdivujem výhľad. O pár metrov poniže vykuknú zo svojej skrýše aj nádherné Vysoké Tatry. Neviem sa nabažiť. Pri tomto pohľade by nemalo zostať ani jedno slovenské oko suché. Aj mne vyjde slzička šťastia. Je to slza za všetko, čo som zatiaľ videla na tom krásnom Slovensku. Hodnú chvíľu tam sedím. Kde tu sa niečo šuchne a ja si hneď začnem spievať alebo párkrát zatlieskam, aby to niečo o mne vedelo..
Pod hoľou sa nachádza sedlo Burda, kde stojí spomínaná nefunkčná útulňa, ktorá mala niekedy aj svojho prevádzkara a že vraj sa tam podávalo pivo a polievka.
Aj tak si stále vyberiem tú ťažšiu cestu
K rázcesníku Siváková vedú dve trasy. Jedna červená a druhá vytvorená na zvážanie dreva. Samozrejme ako pravá turistka Rudnej Magistrály sa vyberiem po červenej, čo neskôr veľmi ľutujem. Chodník vedie povyše cesty. Je úzky a ide cez husto zarastený les. Toľko stromov je cez neho popadaných že až. Keď horko ťažko obídem pár z nich, zazriem ďalšie, ktoré asi nebude také ľahké obísť. Keď k ním prídem bližšie som lesom donútená dať si dole batoh, zobrať ho do rúk a preliezať. Nie je to tak ľahké. Batoh mám ťažký, fľaše s vodou mi z neho vypadávajú. Dosť ma to zdrží a unaví.
Potom zídem na cestu a nadávam si, že som si to takto skomplikovala. Po ceste idem až k útulni. Tá sa na mňa z diaľky usmieva. Je pýchou lúky, na ktorej stojí spolu s prázdnou ohradou pre zvieratá a chatou, asi lesníckou.
Už ma čaká len ticho, jedlo, kniha. K večeru si idem nabrať vodu, aby som to neriešila ráno. A áno, tí turisti z rána mali pravdu. Prístup k vode je zlý. Je pod strmým svahom a všade sú popadané konáre.
Ako mi lesník hovoril o ochrane prírody
Som pri studničke, keď začujem motor auta. Na lúke zistím, že dvere lesníckej chaty sú otvorené a nejaký pán tamaď schôdzuje. Mám z toho zvláštny pocit. Asi som už aj trochu paranoidná. Pokračujem v čítaní knihy a on podíde bližšie a začína rozhovor. Je to postarší milý pán, ponúkne mi čaj a hneď začneme zaujímavý rozhovor. Hovoríme o veľmi náročných témach ako ochrana lesa, zvierat, poľovníctvo. Je totiž lesník aj poľovník zároveň a má v týchto veciach jasný názor. Neprerušujem ho, len počúvam. Vo svojom živote som stretla oveľa viac ochranárov ako lesníkov a preto mu dávam možnosť vyjadriť sa. Nechcem sa s ním hádať. Len ticho sedím, prijímam a vytváram si v hlave vlastné názory na témy. Na konci mu niektoré z nich prezradím. Sú odlišné od jeho, ale nehádame sa. Asi po hodine rozprávania sa rozlúčime a každý sa poberie do svojej chaty. On ide ešte loviť, ja spať.
Ťažké ráno
A idem do finále. Posledný deň. Ani neviem, či sa mám tešiť alebo smútiť.
Keďže mám pred sebou dosť kilometrov a na obed hlásia dážď s radosťou si privstanem. Kým však vyleziem zo spacáku je 4:30 a s útulničkou sa lúčim tesne po 5:00. Útulňa Nižná Kľaková je veľmi jednoduchá. Vlastne v nej nič nie je. Len to najdôležitejšie a to lavice na spanie. Zem je hlinená, strecha v zlom stave, pozaplataná všakovakými plechovkami a plastami. Pred útulňou je terasa pod strieškou, čo počas dažďa určite poteší.
Mám trošku stresy zo zvierat, keďže najaktívnejšie sú nad ránom a po zotmení. Od začiatku si spievam ,,Ľudia vôbec nie sú zlí“ a v pravidelných intervaloch búcham paličkami.
Mapy.cz mi ukazujú dlhšie klesanie. Na lúkach medzi lesmi aj napriek spevu stretávam lane, srny a a obrovského jeleňa.
Pri rázcesníku Studňa na Muránskej planine sa rozhodnem prejsť na žltú trasu a trošku si túru skrátiť. Rozdiel tvorí asi 1 km. Vôbec to neľutujem. Cesta k Jaskovej Muke je veľmi príjemná. Tam sa zas spojí s červenou a pokračuje po ceste ďalších pár kilometrov.
Posledné kilometre pred cieľom
Míňam lúky, lesy, kone, autá. Slnko pripeká. Čím je viac hodín, tým menej sa obávam zvierat. Už si ani nepospevujem, len tie paličky o seba furt klepem. Idem v dosť rýchlom tempe, kým sa dá. Viem presne prečo sa tak bojím dažďa. Na Rudnej som ani raz nezmokla, čo je pre mňa veľmi atypické. Ja zmoknem vždy a všade.
Od Sedla Javorinka začína ďalšie stúpanie po lese. Spolu so mnou tam je aj ťažká technika na drevo s dvomi robotníkmi, s ktorými sa párkrát cestou minieme.
A ja len idem a idem a idem. Už o 11:00 som na Slanskom Sedle tesne pod Stolicou. Na oblohe to vyzerá všelijako. Ťažké mraky sa zhlukujú, množia, škaredo na mňa zazerajú a preto si vyberiem ešte jednu skratku. Po modrej idem rovno na Stolicu, žiadne obchádzanie kopca z boku. Podobne ako pod Fabovou hoľou sa mi naskytne krásny výhľad na Kráľovu hoľu zlomení pustatinou okolo mňa. Potom ešte trochu obchádzam popadané stromy a som tu.
Je tam kríž, stromy, suchá tráva
Rázcesník Stolica. Neverím! Pre mňa koniec 240 km dlhej Rudnej Magistrály, pre iného začiatok. Nemôžem sa prestať usmievať. Je tam kríž, stromy, suchá tráva, ohnisko. Taký obyčajný rázcestník. Obyčajný kopec, obyčajné miesto. Pre mňa je však nasaté odvahou, zadosťučinením, energiou. Chvíľu tam postojím, obdivujem okolie, obdivujem seba.
Slnko stoj, Slnko neodchádzaj z mojich snov
Nezdržiavam sa tam však príliš dlho. Mračná nepustia a ani kilometre predo mnou.
Do Telgártu idem kúsok po modrej a kúsok po cyklotrase. Nejaké stúpanie ma ešte čaká a teda sa modlím a odďaľujem dážď. Až po Rejdovské stodôlky to nebo vydržalo, ale tu sa zrazu rozplakalo. Nie mocne, iba tak trochu. Ako keby mu bolo smutno, že je koniec. Vytiahnem si pršiplášť, dám šiltovku na hlavu a kráčam si s hrdosťou, aký kus cesty som prešla bez dažďa. 12 km klesania zvládam s prehľadom. Cestou poobvolávam mamu, taťa, babku, sestru, že som to dala a môžu už zase v kľude spať.
Mám ešte nádherný výhľad na Kráľovu Hoľu, na ktorú si “vybehnem” zajtra a tým uzavriem a rovno aj prepojím moje životné turistiky Rudnú Magistrálu a Cestu Hrdinov Slovenského Národného Povstania.
Tento blog pre vás napísala naša bloggerka Kamila Dulová. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.
Pekne napisane. Zhltol som pri kavicke s radostou. Hned ma to vratilo na moje cesty…