Ako sme (ne)došli na Volovec

Západné Tatry – Roháče

Ako nešofér mám Západné Tatry jemne od ruky, preto sa v nich vyskytujem menej, ako by som sama chcela. Za mňa sú scenérie Západných Tatier abnormálne nenormálne. Fascinujú ma ich trávnaté končiare a rozsiahle hrebene. Pri pohľade z okna bytu mám na očiach ich vyššiu verziu, ktorá je skôr skalnatá, čiže je to pre mňa niečo iné, neokukané. Prišiel čas v roku, kedy som zase raz vyrazila ich smerom. Plán bol jasný – Zuberec – Spálená – Ťatliakova chata – sedlo Zábrať – Rákoň – Volovec. Pochopila som ale , že nie každý plán ide podľa plánu 🙂

Už začiatok cesty bol komplikovaný…

Ako som písala vyššie,dostať sa z bodu A do bodu B je v tomto prípade komplikované. Spoje z Popradu smerom na Oravu nejdú úplne ideálne a tak treba niekoľko krát prestúpiť, ba dokonca využiť aj vlak, aj autobus. Cieľom našej cesty bol v rámci dopravy Zuberec. Zo Zuberca sa dostať na parkovisko Spálená a z neho vyraziť na Volovec. Našla som najlepšie spoje, hoci je cesta zdĺhavá, táto turistika za to stojí. V dokonalom plánovaní našej výpravy som ale zabudla na jednu dôležitú vec…meškanie vlakov Slovenských železníc 🙂 30 minútové meškanie rýchlika Košice – Bratislava ( my sme vystupovali v L. Mikuláši ) nám skomplikovalo celý zvyšok dňa a túry, k čomu sa, samozrejme postupne dostaneme…

Nekonečná cesta do Zuberca…

V Zuberci na Orave sme mali byť podľa pôvodného plánu okolo druhej poobede. Áno, na turistiku je lepšie vyraziť o čosi skôr kôli viacerím faktorom…počasie, búrky, teplo, počet ľudí v horách…My sme to ale riskli a chceli sme začať poobede ( hlavne kôli spojom ) ,veď do západu slnka je teraz v lete času dosť. To dáme. A dali by sme, keby nám nemeškal vlak do Liptovského Mikuláša a my sme nezmeškali dva autobusové spoje do Zuberca 🙂 Čakali sme hodinu na ďaľší spoj, ale nie priamo do Zuberca. Bohužial, taký už nešiel. Čiže sme museli ísť najprv do obce Huty a tam zase čakať na bus do stále vzdialeného Zuberca. V Zuberci sme vystúpili o dve a pol hodiny neskôr, ako bol pôvodný plán…Čo nám samozrejme robilo škrt cez rozpočet aj v rámci túry. Čas sa totiž krátil.

Začíname v Spálenej…

Po toľkom nešťastí počas cesty sa nám konečne pošťastilo. Úplnou náhodou sa v Zuberci v tej chvíli nachádzala aj Krizanka s priateľom 🙂 Na Instagrame sa už nejaký čas sledujeme a sme v kontakte, takže som sa extrémne tomuto stretnutiu potešila. Konečne sa vidíme aj v realite a ešte k tomu na horách. To nevymyslíš. Keďže oni boli ubytovaní neďaleko a plánovali ostať pár dní, tak už mali turistiku za sebou. My stále pred sebou a hodiny ukazovali niečo okolo pol piatej 😂 ponúkli sa, že nás zo Zuberca odvezú autom na parkovisko Spálená ( čo je teda autom ešte 10 minút cesty ) a nemusíme čakať na ďalší autobus. Zas a znova im za to ďakujem.

Z parkoviska Spálená je to na Ťatliakovu chatu niečo cez jednu hodinu chôdze, najprv krátkym úsekom lesa a potom asfaltovou cestou až na chatu. Táto trasa mi pripomínala napríklad cestu na Popradské pleso či Hrebienok vo Vysokých Tatrách. Príjemná prechádzka do jemne strmého kopca, kde sa ku koncu začnú odkrývať nádherné výhľady na Roháče. Pre rodiny s deťmi, ktoré nechcú pokračovať na Roháčske plesá alebo na hrebeň západných Tatier je to príjemná chôdza kludne aj s kočíkom. Na chate sa dá občerstviť a aj ubytovať.

Z Ťatliakovej chaty do sedla Zábrať…

Hoci bol reálne podvečer, vonku bolo stále extrémne dusno. Cesta na chatu nám trvala cca 1:15. Stretli sme veľké množstvo ľudí, ale všetci šli opačným smerom, ako my – dole. Nečudujem sa, kedže každý normálny človek začal túru skôr. Nám bolo proste ľúto vzdať sa po tom všetkom, čím sme si v ten deň prešli len kôli tomu, aby sme si pozreli Roháče. Už keď sme tam nakoniec po tom strastiplnom cestovaní došli…Na chate sme si chvílku posedeli, skočili na toaletu a dali si tyčinku. Z tohto bodu sa viete dostať na Roháčske plesá alebo na hrebeň a z neho v podstate všade 🙂 My sme samozrejme mierili na Volovec, čiže smer sedlo Zábrať…Tabuľka písala 0:45 do sedla, čo aj zodpovedalo tomu, koľko to trvalo nám. Z tejto cik-cak cestičky sa nám naskytovali úžasné výhľady na okolie.

Nepamätám si, že by som niekde videla také obrovské čučoriedkové polia ako na tejto ceste. Jedna nádhera. V tomto úseku cesty sa nachádza aj studnička, čo určite padne vhod každému turistovi, ktorému dôjde voda.

Sedlo Zábrať a zmena počasia

Ani sme sa nenazdali a dosiahli sme sedlo Zábrať ( 1656m ) . V tomto momente sa začalo prudko meniť počasie. Z jednej strany sa začali pomaly valiť mohutné, šedé mračná a dvíhal sa vietor. Toto pozná každý turista, toto neznačí nič dobré ani príjemné. Môžeš počasie sledovať aj týždeň dopredu a nakoniec ťa v teréne totálne prekvapí. Časovo sme na tom tiež neboli najlepšie. Slnko nemalo ďaleko od momentu, kedy začne zapadať a pred nami ešte Rákoň ( 1876m.)a až potom Volovec ( 2063m) . Tu začali prvé pochybnosti a prepočítavanie situácie na drobné.

Prehodnocovanie situácie

Úprimne, ja nie som fanúšikom chodenia horami a lesmi po západe slnka. V tme sa zatiaľ necítim dobre ani bezpečne. Takže sme premýšľali, čo urobiť, aby sme zo sedla neschádzali po tme a ešte nebodaj v nejakej silnej búrke. Uvedomovali sme si, že už keď sme začínali túru, bolo neskoro. Dúfali sme, že to stihneme do západu slnka.

Smerom na Rákoň

Pokračovali sme ďalej na Rákoň ( 1876m ). Pod vrcholom sa z nenazdajky v diaľke objavili dve postavy a zostupovali k nám. Dvaja parťáci turisti, ktorí zostupovali z Volovca. Začali sme sa rozprávať. Oni v ten deň dali Ťatliačku a zo Smutnej doliny hore na Plačlivô a cez Ostrý roháč na Volovec. Keď nám ale pustili videá z Volovca, ktoré natočili chvíľku pred tým, než nás stretli, to sme ostali čumieť s otvorenými ústami. Jasné, vietor sa rozfúkal aj pod Rákoňom, ale to, čo s nimi robil vietor na vrchole Volovca bol extrém. Nevedeli stáť na nohách. Doslova do pár sekúnd im skrehlo telo, miestami sa nedalo ani normálne nadýchnuť, vietor ich tlačil do strany, podkopával nohy. Proste orkán. Presviedčali nás, nech tam ani nejdeme, že už na Rákoni je to divoké. Pozor !!! Toto nebolo odporúčanie neskúsených turistov. Chalan má za sebou rôzne túry aj cestu hrdinov SNP. Baba lezie štíty a kopce ako horolezec, prespáva v zime, v snehu vonku. Slnko nám za zadkom pomaly začalo zapadať a z pravej strany sa na nás valila sodoma-gomora v podobe mračien.Tik, tak, tik, tak…aspoň sme si stihli urobiť aj spoločnú fotku 🙂 boli skvelí. Vymenili sme si čísla a Instagram a už sa dohadujú spoločné dobrodružstvá 🙂

Pôjdeme aj tak ďalej na Volovec…

Nakoniec sme sa rozhodli pokračovať na Volovec s tým, že sa rýchlo odfotíme a letíme dole. Veď ten deň už fakt horší byť nemôže. Vyšli sme na Ránoň, čo bolo prisahám pár metrov od miesta, kde sme sa s dvojicou turistov rozdelili a tam to začalo. Vietor. Ale extrémny vietor. Hádzal s nami zo strany na stranu. Ja som mala občas problém sa nadýchnuť. Začalo to byť nepríjemné. Na vietor na horách je človek zvyknutý, hory si žijú svoj diskopríbeh. Ale to, ako sa za pár doslova sekúnd zmenilo počasie som asi zažila prvý krát. V takom extréme. Ťažko sa tu bude opisovať, aké to bolo. Na mojom Instagrame mám k tejto túre aj videá. To by to vysvetlilo okamžite.

…no nedošli sme

Rozhodli sme sa, že sa z Rákoňa vraciame dole na Zábrať a Ťatliakovu chatu. Volovec, bohužial vynecháme. Poveternostné podmienky, zapadajúce slnko a hrozba búrky nás presvedčili, že to bude to najlepšie, čo urobíme. Načo tlačiť na pílu. Načo pokúšať osud. Volovec nikam neodíde. Verím, že tam postojí ešte nejaký čas 🙂 Len my tu už nemusíme byť…Predstava toho, ako ideme dole v tme, v tom nenormálnom vetre ( v ktorom sme aj tak išli ) a možno aj v daždi sa mi vôbec nepáčila. Kedže sa tejto situácii dalo predísť, urobili sme tak. Ja mám k horám rešpekt a naplno ukazovali svoju silu. Takže drahý Volovec…nabudúce 🙂

…po tom všetkom nás hory odmenili…

Pri našom zostupe z Rákoňa to slnko naplno rozbalilo. Začalo sa neuveriteľné divadlo. Magickejší západ slnka som snáď ani nevidela. Scenériu kazil len vietor, ktorý silnel čoraz viac a aj čoraz nižšie. Nič to ale nemení na tom, že na tento západ slnka tak skoro nezabudnem. Verím tomu, že sme ho dostali za odmenu po dni plnom patálií na ceste, kôli ktorým nám nevyšla ani turistika. Letné Tatry sa na pár minút premenili na jesenné Tatry.

Celú cestu zo sedla Zábrať sme si užívali ako aj vietor, vďaka ktorému som mala občas problém udržať v ruke mobil, keď som sa snažila točiť tú nádheru navôkol, tak aj tú nádhernú hru teplých farieb jesene. Príroda úplne zmenila žáner. Bolo to bezkonkurenčné.

Cesta dole…

Keď slnko zapadlo boli sme takmer na Ťatliakovej chate kde sme stretli našu dvojicu z Rákoňa. Spoločne sme sa vybrali po asfaltovej ceste na parkovisko Spálená k autám, ktoré tam mali. Šli sme samozrejme po tme, ale boli sme štyria, takže sa to dalo prežiť. Samozrejme čelovky boli nutnosť. Cestu nám v tej tme skrížili kuna a ježko. Medvede ani vlci sa nekonali 🙂 Boli tak úžasní, že nás zaviezli do Zuberca, kde sme si v miestnej krčme našli ubytovanie na noc. Nebol to plán.

Nasledovalo hľadanie ubytovania o desiatej večer v Zuberci…

Bolo treba konať 😂 Keďže sme turistiku začali aj skončili neskôr, ako bolo v pláne, nebolo sa ako dostať o desiatej večer do Mikuláša. Mladí zuberčania nám dohodili ubytovanie v rodinnom apartmáne u jedného z nich. Za čo tiež ďakujeme. Boli ochotní, milí a pomohli nám. Takže sme sa osprchovali a vyspali do ružova.

Cesta naspäť domov

Ráno sme vstali a šli na autobus priamo do Mikuláša. A z neho zas vlakom ( ktorý pol hodiny meškal ) do Popradu 🙂

Na stanici v Liptovskom Mikuláši sme si ešte dali kebab. Stánok pri autobusovej stanici – odporúčam ! Bol fakt dobrý.

Záver…

Ako zhodnotiť túto našu túru…jednoznačne bola plná emócií a zážitkov, čakania, cestovania, čakania a zas cestovania. Ja verím vo veľa vecí…a jednou z nich je to, že nič sa nedeje bez dôvodu. Nič sa nedeje len tak. To, že sa nám skomplikovalo cestovanie a túru sme začali o dosť neskôr nám dalo v ten deň možnosť spoznať skvelých ľudí, ktorých by sme možno za iných okolností ani nestretli. Minuli by sme sa. Veľa vecí nam nevyšlo ako sme chceli, ale za to sme získali niečo, čo sme ani neplánovali. Nové kamaratstvá. Stretli sme instagramovú kamošku. Videli neuveriteľný západ slnka. A aj o tomto sú hory 🙂 Poznáte to príslovie, že cesta je cieľ ? V tomto prípade to platilo doslova.