Ako som cestou na Kečku spadla na Kečku, alebo, keď sa vyberieš na Novú Hoľu a prídeš do Zvolena

Tento blog pre #hikemates napísala šikovná nová bloggerka Petra Ďurišová. Niečo o nej a jej parťáčke nájdete na konci tohto blogu.

Počas bláznivého aprílového týždňa bolo trochu ťažké zistiť, ktoré útulne sú v Nízkych Tatrách otvorené. Ale keďže my myslíme vždy pozitívne, vedeli sme, že nejaké to dobrodružstvo určite zažijeme. Podarilo sa nám dovolať do Útulne pod Kečkou a jeden milý pán chatár nám povedal, že nás tam v sobotu radi privítajú. Tak sa začalo naše víkendové plánovanie v Nízkych Tatrách, konkrétne v časti Donovaly.

Najskôr sme sa od auta vybrali na prechádzku na Novú Hoľu, ktorá mala podľa značiek trvať max. 1 hodinku, ale keďže hore na holi sme už nevideli značky, išli sme ako inak po stopách iných turistov. Tak tu to máte, preto ten náš názov – Dve stopárky. No na naše prekvapenie, sme po asi 70 minútach prišli do Zvolena. Presne tak sa totižto volá vrch, ktorý sa nachádza len 10 minút od Novej Hole. Poctivo sme si urobili fotečky a pokračovali sme opačným smerom, s cieľom nájsť aj Novú Hoľu. Podarilo sa. Pozdravujeme Borisa Kollára a jeho Park Snow. Čo myslíte, keby videl túto Simonkinu fotku, bolo by ďalšie dieťa na ceste?

Keďže lyžovať sa nedalo, ale snehu v apríli sme na ceste ešte trochu našli, dali sme to cestou dolu ku autu ako inak na lopároch. Toto odporúčame v zime fakt každému turistovi ako povinnú výbavu. Lopár = zaručená sranda = žiadna bolesť v kolenách cestou dolu (vlastná skúsenosť).

Posledné prípravy

Pri aute sme sa občerstvili, doplnili zásoby tekutého a hriateho, vzali spacáky a vyrazili na Kečku. Toto malo trvať cca 2 hodiny. Hneď na začiatku našej cesty, sa mi ale stalo niečo, čo asi dobre pozná každý turista, ktorého viazanie na turistických topánkach pozostáva z háčikov. Na rovnej ceste, na asfalte, asi 3 minúty od auta, sa mi háčiky o seba zháčili, a tak som cestou na Kečku spadla na kečku. Čudujem sa Sime, že si necvrkla od smiechu, lebo ja by som sa na jej mieste neudržala. Tak si predstavte, že sa 185 cm vysoká žena, len tak na rovnej asfaltovej ceste, rozpľaští na zemi ksichtom dolu ako taká mucha na skle. Takto presne sa to stalo. 🙂

Keď sme to konečne predýchali, vybrali sme sa na cestu. Cestička lesíkom bola pekná a stretli sme aj zopár domácich na prechádzke. Keď sme si neskôr z diaľky všimli nejakú červenú strechu, vedeli sme, že to nemôže byť nič iné, ako naša cieľová útulnička. Videli sme, že sa v nej dymí, tak sme sa potešili, že budeme mať večer teplo a zrejme aj sľúbenú spoločnosť. Ešte predtým sme si ale „vybehli“ aj hore na Kečku. Sima to tam chcela zahrať, že tiež padla na hubu ako ja, ale myslím, že mne to vyšlo lepšie (aj keď ja z toho fotku nemám a radšej ani nechcem).

Útulňa útulná

Keď sme už Kečky mali dostatok, vybrali sme sa konečne do útulne. Tam nás privítal chatár Maťko s dredmi asi po pás a jeden budúci chatár Matúš, ktorý sa tam akurát zaúčal. Hneď nám ponúkli teplú polievku a nejaké to pivečko k tomu. Jasné že sme neodolali. Útulňa bola útulná, vo vnútri sme si urobili fotky na pamiatku a samozrejme nesmie chýbať ani fotka z večera s našimi chatármi.

Pomer žien a mužov bol ideálny. Večer sme strávili hraním kariet, rozprávali sme si zážitky a bavili sme sa. Atmosféra tejto chaty bola jednoducho úžasná a noc ešte viac. Tak dobre ako na tých matracoch na poschodí a pri otvorenom okne so vzduchom z Nízkych Tatier sme sa už dávno nikde nevyspali. No však pozrite sa a skúste vylúštiť túto logickú hádanku – Kto tam nájde Simu?

Ráno, keď sme sa konečne prebrali z kvalitného spánku, nám chlapci uvarili aj čajík. Potom sme každá povinne navštívili kadibúdu a poumývali sme sa v kryštálovo čistej horskej vode z potoka. Pomaličky sme sa s nimi teda rozlúčili. Síce sme boli trochu smutné, že sa náš výlet už dnes končí, ale zároveň plné vtipných spomienok a sľubu, že sa tam ešte vrátime.

Keďže to bola útulňa, tak príspevok za nocľah je dobrovoľný. My sme im teda nechali aj nejaké peniažky, keďže sa o nás chlapci tak pekne postarali a veríme, že sa čoskoro znova, teda až po mojej plánovanej operácii uvidíme.

Cestou naspäť sme si dopriali ešte bonus a zastavili sme sa v Kalamenoch, kde sme sa fajne okúpali v termálnom prameni. A potom sme už naozaj vyrazili domov.
No a naše hodnotenie tejto krásnej útulničky? Určite jej dávame 10 bodov z 10 a pozdravujeme chatárov Maťa a Matúša, ktorí fakt varia parádne. Tešíme sa na Vás.

GPS súradnice

šírka: 48.8556 ° SŠ

dĺžka: 19.24867 ° VD

Checklist Útulne pod Kečkou

1. Obsluha: áno;
2. Prevádzka: celoročne;
3. Počet osôb: cca 10 ľudí sa vyspí hore na poschodí, postele tam nie sú, iba nejaké matrace a periny, ale pre istotu si treba doniesť aj karimatku a vlastný spacák a prinajhoršom sa niekoľko ľudí vie vyspať aj dole v jedálni na zemi na karimatke a v spacáku; 
4. Voda: áno – v prameni;
5. WC: áno – kadibudka; 
6. Elektrina – nie je;
7. Kúrenie – kúri chatár s narúbaným drevom, môžete mu pomôcť;
8. Jedlo a pitie – varí chatár za dobrovoľný príspevok, dokonca majú aj nejaké pivko z plechovky v zálohe;
9. Mobilný signál – áno, ale vnútri slabší, vonku bol lepší;
10. Nadmorská výška – 1125 m.n.m.;
11. Cena – platí sa len dobrovoľný príspevok v hotovosti.

Príbehy s dvomi stopárkami

Čaute, tak toto sme my, Sima a Peťa. Inak povedané aj dve bláznivé účtovníčky, ktoré milujú prírodu, výlety, dobrodružstvá a dajú sa nahovoriť na každú kravinu, len aby bola čo najväčšia sranda, …a v prípade Simy aj kopa fotiek v mobile.

Keďže časy sú ťažké a chaty pozatvárané, dali sme si spoločný plán. Chceme totižto prejsť prespať na čo najviac útulniach na Slovensku. Nevieme, ako dlho nám to bude trvať, možno až do konca života, ale ideme na to postupne. Ak chcete sledovať toto naše dobrodružstvo, resp. byť toho súčasťou, tak ste tu správne. Budeme Vám sem pridávať nejaké informácie a podelíme sa s Vami o všetky bláznivé zážitky z našich výletov. Určite sa na tom zasmejete aspoň tak ako my.

Na začiatok pridávame niekoľko spoločných bláznivých fotiek a videí, ktoré máme z minulých výletov, aby ste nám verili, že to s nami bude poriadna haluz. Takže, ak niekedy stretnete dve baby, ktoré sa niekde fotia hore bez, okúpu sa v každom potoku popri ceste, smejú sa za každých okolností a pijú pri tom varené červené víno z termosky alebo aj nejaké to poldecko z ploskačky, tak pravdepodobne sme to my dve. Navyše je medzi nami slušný výškový rozdiel, takže fakt nie je ťažké, nás spoznať.

A týmto príspevkom by sme sa ešte raz chceli poďakovať dvom polonahým východniarom z Chaty pod Chlebom, ktorí 2.1.2021 spojili naše dva osamelé turistické životy. Jožo a Mišo, ďakujeme. Ani neviete, čo ste nám to urobili, keď ste sa len v uterákoch objavili pri našej večeri na chate a to nás hneď presvedčilo, že tam musíme s Vami za každú cenu zostať.

A možno sa pýtate, prečo názov dve stopárky? Nie je to tak ako si myslíte, ale to sa tiež určite čoskoro dozviete.

(Vaše dve účtovníčky, ktoré Vám dokážu minimálne to, že byť účtovníkom, nie je vôbec suchárstvo)

Tento blog pre vás napísala naša nová bloggerka Petra Ďurišová. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.