Prichádza jar. A s ňou oteplenie a s ním turistická sezóna. Turisti to poznajú – dáš si poriadnu túru, napríklad Veľkú aj Malú Studenú dolinu, alebo Javorovú dolinu s Malou Studenou, alebo sa len relaxačne prejdeš „na Térynku“. Vo všetkých prípadoch si ale na tej Téryho chate niečo dáš. Alebo na Zbojníckej. Alebo na Chate pod Rysmi. Ale vieš vďaka komu?
Slovenské hory sú jedinečné v mnohých ohľadoch. Systémom turistického značenia, ľahkou dostupnosťou, svojimi útulňami, jaskyňami alebo bukovými pralesmi.
No jedna vec stojí na vrchole toho všetkého.
Sú to ľudia. Presnejšie, ich kultúra. Presnejšie, ich povolanie. Alebo skôr poslanie.
Ide o horských nosičov. Ľudí, ktorí zásobujú horské chaty všetkým. Od potravín cez spotrebiče až po materiál. Nakladajú si na drevené krošne náklad od 60 do 120 kilogramov, niekedy aj viac. To je pre porovnanie 10 až 20 krát viac ako to, čo si bežne zoberieš na jednodňovú turistiku v Tatrách ty. Oni dokonca niekedy celú trasu absolvujú dva až trikrát za deň.
To všetko preto, aby mali návštevníci chát čo jesť, piť, aby mali teplo, aby celá horská chata fungovala a mohla ich každý rok pohostiť.
Iste už každý, kto bol na túre vo Vysokých alebo Nízkych Tatrách či vo Veľkej Fatre, videl muža (alebo zriedkavo aj ženu), ktorý na pleciach niesol drevenú konštrukciu, skoro dvakrát takú vysokú ako on sám, naloženú debničkami, fľašami, plynovými bombami alebo sudmi piva.
Pre nás, ktorí sme zvyknutí chodiť pravidelne na turistiku na Slovensku, je toto bežným javom. A sme jediní v Európe, pre ktorých to tak je. Nosiči sú ikonickou súčasťou našich hôr. Okrem nosenia sa starajú aj o chodníky, pomáhajú pri záchranných operáciách a podávajú informácie o počasí. Nosiči nie sú v horách ako turisti. Sú v nich doma. A sú tí, vďaka ktorým môžeme byť turistami my ostatní.
O podrobnostiach z povolania horských nosičov, zaujímavostiach a konkrétnych príbehoch sa dočítaš v knihe Na chrbte od Hikemates, ktorá vychádza už v apríli. Pozrieť si môžeš takisto film o nosičoch Sloboda pod nákladom od Pavla Barabáša. Alebo, keď si to vyšlapeš na chatu pod Rysmi, sa môžeš prihovoriť chatárovi Viktorovi Beránkovi, ktorý patrí medzi najlepších slovenských nosičov vôbec.
Cieľom nasledujúcich článkov teda nie je predstaviť povolanie nosiča od nuly a venovať sa tomu, čo už pokryté je a bude. Cieľom je prehľadne zhrnúť všetko podstatné, čo by o nosičstve mal vedieť každý turista. Je potrebné, aby bol o toto povolanie dostatočný záujem, pretože len vďaka tomu sa mu darí prežívať a robiť zo Slovenska krajinu s unikátnou turistickou kultúrou.
Ako horskí nosiči formovali Tatry
Počiatky nosičstva na Slovensku, ako ho poznáme dnes, siahajú až do 17. storočia.
Úplne prví nosiči plnili aj úlohu horských vodcov. Prví tatranskí turisti, teda bohatí Uhorskí magnáti, si ich najímali na tatranské turistiky, v tej dobe skôr krátke expedície, keďže žiadna Lomnica ani Smokovec, ani parkovisko na Troch studničkách neexistovali a štartovalo sa z oveľa nižších polôh. Nosiči ich navigovali a nosili im zásoby jedla a pálenky.
Dnes je to slobodnejšie ako kedysi
Nosičstvo na Slovensku nemalo vždy takú podobu ako dnes. Dnes je to viac-menej slobodná práca, ktorú si človek organizuje sám, môže ju kedykoľvek ukončiť a má čas a slobodu si ju užívať. Preto o ňom dnešní nosiči hovoria tak poeticky. Nosičstvo je dnes vlastne taká práca na živnosť. Môže ju robiť ktokoľvek, a všetko závisí na neformálnom chatársko-nosičskom vzťahu. No nebolo tomu tak vždy. Ešte pred menej ako sto rokmi bolo povolanie vysokohorského nosiča plne profesionálnou, pravidelne platenou prácou pre vyškolených ľudí.
Škola pre nosičov
Školu pre nosičov sme v Tatrách mali už v 19. storočí. Bola súčasťou Uhorského karpatského spolku, založeného v roku 1873. Venoval sa rôznym činnostiam spojeným s horami, do ktorých patrilo aj školenie nosičov. Učili sa ako vyrábať krošne, orientovať sa v teréne, správne umiestňovať náklad, ako sa správať pri zmenách počasia, zoznamovali sa so špecifikami zimného a letného nosičstva či trénovali fyzickú kondíciu. Skladali z toho aj skúšky.
Spolok okrem školenia nosičov položil základy tatranských chát, ktoré sú ti dôverne známe. Medzi inými Téryho chata, Zbojnícka chata, Sliezsky dom alebo Bilíkova chata. To všetko za pomoci nosičov, ktorých na Téryho chate pracovalo dokopy až 125. Takisto začal už v 19. storočí budovať dnešnú Cestu slobody, tú asfaltku s nespočetným množstvom zákrut s krásnymi výhľadmi, po ktorej sa skoro ráno za svitania dopravuješ na túru a poobede sa unavený vraciaš.
V tejto dobe už existoval rozdiel medzi vodcom a nosičom. Vodca turistu navigoval a mal povinnosť mu niesť váhu do 8kg. Za každý ďalší kilogram si mohol účtovať poplatky. Mohol však niesť váhu maximálne 15kg, na vyššiu váhu už musel byť samostatne najatý nosič. Nosičstvo sa tak stalo profesionálnym povolaním.
Všetky vedomosti sa na školeniach nosičov predávali ústne, z generácie na generáciu. A je tomu tak dodnes. Hoci dnes už nejde o tak striktne profesionálne povolanie, mnohé prvky si zachovalo. Dá sa teda hovoriť o unikátnom slovenskom kultúrnom dedičstve starom 150 rokov. Jedinom zachovanom v Európe.
Nosiči ako robotníci
Nosiči výdatne prispeli aj k fyzickej podobe Vysokých Tatier ako ich poznáme dnes. Podieľali sa nielen na stavbe vyššie spomenutých chát (spolu s Rainerovou útulňou, ktorá vznikla ako úplne prvá), ale aj na stavbe celej lanovky z Tatranskej Lomnice cez Skalnaté pleso až na Lomnický štít už v roku 1936.
Presnejšie by sa dalo povedať, že išlo o robotníkov, ktorí nosili materiál na stavbu. Nosili ho ale až na vrchol Lomničáku, čo je najvyššie, ako sa kedy na Slovensku nosilo. Tridsať nosičov tam vynieslo dokopy skoro 90 ton. S prevýšením skoro 900m, im výstup trval priemerne dve hodiny, a niektorí ho spravili aj trikrát za deň.
Pre porovnanie si predstav, že by si vyšiel od Popradského na Rysy, potom Kôprovský, potom Ostrvu a ešte stále by ti zostávalo 400 výškových metrov, tak by si si dal „výklusový“ výstup na Rainerovu útulňu. Ibaže na oveľa kratšej vzdialenosti, takže by ťa čakal oveľa, oveľa strmší výstup. Ku všetkému pripočítaj 30 až 40kg nákladu. Niet divu, že robotníkom sa po úspešnom štrajku podarilo zvýšiť si plat.
„Kráľ nosičov“
Ondrej Hudáček. Nosič, ktorý vyniesol prvé lano pre lanovku na vrchol Lomnického štítu. Hovorí sa o ňom ako o najlepšom tatranskom nosičovi. Narodil sa v Lendaku v roku 1913 a zomrel v roku 1990 ako 77 ročný. Začínal na stavbe lanovky na Lomnický štít, neskôr nosil na Zámkovského, Téryho aj Zbojnícku chatu. Vyššie položené chaty otáčal za deň dvakrát, Zámkovského zvládol aj šesť či sedemkrát. A to všetko zo Starého Smokovca, nie z Hrebienka.
Jeho rekordom bolo vynesenie 137 kilogramovej pece z Hrebienka na Zámkovského chatu. Podľa slov jeho manželky si počas vynášky oddýchol len raz.
Manželka kráľa
Kráľ nosičov mal aj svoju kráľovnú. Volala sa Mária Hudáčková a bola prvou profesionálnou tatranskou nosičkou. Začala nosiť vo svojich 40tich rokoch a priemerne nosila 30kg náklady.
Nosičské rekordy
Viktor Beránek (*1951), chatár na Chate pod Rysmi
- Na Chatu pod Rysmi vyniesol 122kg.
- Na tú istú chatu vyniesol ďalších 9 vynášok s viac ako 100kg.
Peter Petras (*1946), chatár na Rainerovej útulni
- Na Téryho chatu urobil dokopy tri vynášky za 15,5h. Hore vynášal priemerne 74kg, dole znášal 48kg. Spolu preniesol 222kg.
Ladislav Kulanga (*1949 – †2020), bývalý chatár na Skalnatej Chate
- Na Téryho chatu vyniesol 151kg.
- Na Zámkovského chatu vyniesol 207,5kg.
- Zo Skalnatej chaty zniesol na stanicu lanovky Štart 211kg.
Mikuláš Knižka
- Z Hrebienka na Zámkovského chatu vyniesol 134kg za 58min.
Pavol Štoček
- Na Zbojnícku chatu vyniesol tri 100kg vynášky za 24h.
Vladimír Hyžnay
- Na Zbojnícku chatu vyniesol 143kg.
Zdeněk Pácha
- Absolútny rekord vo vynáške drží Čech Zdeněk Pácha, ktorý v roku 2019 vyniesol na Sněžku 211kg.
- V roku 2020 preniesol na vzdialenosti 1250m s prevýšením 90m náklad 432 plechoviek piva
- Radegast vážiaci 256kg
Unikátna kniha o horských nosičoch a nosičkách a príbehy priamo z nosičskej „kuchyne“ už čoskoro v tlači, predplatiť si ju môžeš tu. Odosielame od 11.04.!
Pridaj komentár