Tento blog pre #hikemates napísala šikovná nová bloggerka Laura Kendralová.
Roháčsku hrebeňovku som mala vyhliadnutú z okna auta už dlhšie. Každýkrát pri prejazde Oravou smeroval môj pohľad na vzdialený hrebeň Západných Tatier. Konečne sme sa celkom spontánne s dvomi parťákmi rozhodli hrebeňovku podniknúť. Na túru sme sa vybrali v polovici Septembra, kedy sa hory začali pomaly sfarbovať do oranžova. To potešilo moje fotografické oko. Z dolín bolo už sem-tam počuť ručať jelene, čo ešte viac dopĺňalo jesennú atmosféru. Ako štartovací bod sme zvolili parkovisko pod lyžiarskym strediskom Spálená. To je východiskovým bodom pre veľa turistov, ktorí prídu do Roháčov autom.
Asfaltová rozcvička
Prvé štyri kilometre od parkoviska po Ťatliakovu chatu ubehnú rýchlo, cesta je asfaltová a stúpanie je len zanedbateľné, ticho a tmu sme stíhali vypĺňať rečami o najrôznejších témach. Na Ťatliačke nás chytili prvé lúče slnka a my sme začali stúpať na hrebeň. „Cikcakovitý“ chodník do Sedla Zábrať nie je príliš dlhý. V tomto období je ešte stále lemovaný brusnicami, takže môžete cestou doplniť energiu.
My v horách nie sme doma
V sedle sme si užívali prvé pohľady na celý hrebeň Západných Tatier, ktorý sme mali pred sebou. Dobre upravený chodník vedie ďalej cez Rákoň a pokračuje na Volovec, ktorý sa klamlivo zdá byť blízko. Túra nám stále ubiehala v dobrej ukecanej nálade. Na Volovci nás privítali domáce kamzíky, ktoré ochotne pózovali do objektívu okoloidúcim turistom. Ak vám na túru vyjde pekné, no nie príliš teplé počasie, určite ich tu stretnete tiež.
Ostrý Roháč je naozaj ostrý!
Na Ostrom Roháči to prestala byť túra s foťákom na krku. Hrebeň sa pomaly menil na skalnatú preliezačku. Vyskúšali sme si prvé retiazky na trase a rýchlo sme pochopili, že je pred nami dlhý deň. Do reči nám už veľmi nebolo. Každé ďalšie stúpanie na vrchol nám dávalo zabrať. Často sme mali prestávky na niečo malé pod zub. Počas dlhej a náročnej túry je dôležité zjesť sem-tam niečo malé a sladké aj keď by si si povedal, že práve nie si hladný. Prekvapivo na hrebeni nebolo veľa ľudí, takže sme na reťazových úsekoch nemuseli čakať, kým prídeme na rad. Trochu viac ľudí sa nazbieralo až na Plačlivom. Bol práve čas obeda, tak si tu väčšina turistov dala prestávku. Ďalším faktorom je, že Plačlivé je vrchol na ktorý sa môžete dostať viacerými spôsobmi. Preto je oveľa dostupnejší a nemusíte ísť celú hrebeňovku.
Záver si treba vychutnať
Ja som z Plačliveho už očkom pokukovala po chodníčku tiahnucim sa Smutnou Dolinou. Môj myšlienkový pochod bol ale ukončený skôr ako som ho stihla vysloviť nahlas. Veď plán je jasný, dole sa ide Spálenou Dolinou! Prešli sme teda ešte najťažšiu, za mňa však aj najkrajšiu časť hrebeňa, Tri kopy a Hrubú kopu. Na Baníkove sme si dali posledné, studené a poriadne vylisované toasty, ktoré na túre nesmú chýbať. Z Baníkovského sedla sme sa dole Spálenou dolinou dostali až na rázcestie Adamcuľa. Odtiaľ je to po asfaltke späť na parkovisko už len kúsok.
Užili sme si skvelý deň v horách. 25 km dlhý okruh nám trval niečo cez 10h, so všetkými prestávkami a v úplne pohodovom tempe. Túru by som zaradila medzi tie ťažšie, treba sa dobre vybaviť, dbať na dopĺňanie energie a vyraziť dosť skoro. Na konkrétnej trase sme nestretli rodiny s deťmi a ani psov, čo by som ani neodporúčala. Ako menej náročnú alternatívu by som zvolila okruh od parkoviska cez Roháčske plesá a Ťatliačku. Na hrebeni je veľa skalnatých úsekov s reťazami a ostrými zrázmi, kde si treba dávať pozor.
Tento blog pre vás napísala naša nová bloggerka Laura Kedralová. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.
Pridaj komentár