Krahulčie vrchy – slovenské Himaláje TIP NA TRIP

Poďte so mnou na nedeľnú poobednú turistiku na Krahulčie vrchy, kde vo vetre nádherne vejú tibetské modlitebné vlajky … cestou si spravíme malú odbočku k prírodnej pamiatke s názvom Visiace skaly.

Ktorou trasou sa vyberieme?

Turistiku začíname za obcou Nitrianska Blatnica. Auto zaparkujeme na malom parkovisku pri rázcestí Nitrianska Blatnica vinohrady. Na tomto mieste je aj križovatka ciest, kde keď odbočíte doľava, dostanete sa na vinohrady, keď doprava tak sa po zelenej turistickej trase dostanete buď až do nášho cieľa (na Krahulčie vrchy a ešte ďalej) alebo na Marhát, či rôzne iné zaujímavé miesta.

My sa na Krahulčie vrchy vyberieme strednou cestou, ktorá je neznačená a až neskôr sa spojí so zeleno značenou turistickou trasou.

Celú našu trasu si môžeš pozrieť tu.

Výhľad na Marhát

Počas celej túry kráčame v lese, čo nám v tento horúci letný deň naozaj oceňujeme. Keďže stúpame v lese, tak tu ani výhľady nie sú. Teda až na jeden! Tam kde sa spája neznačená trasa so zeleno značenou, tam sa nám otvorí výhľad na Marhát a vidíme aj rozhľadňu na nej. Krása 🙂 Ja, milovník výhľadov, sa vytešujem, že sme cestou aspoň jeden mali.

Prírodná pamiatka Visiace skaly

Prichádzame k rázcestiu Trhovičná lúka, kde sa nachádza drevený prístrešok a vedľa neho ohnisko. My tu ale nezastavujeme. Pokračujeme ďalej, za pár minút sme v sedle Gajda a tu odbočíme k Visiacim skalám, kam nám to  zo sedla trvá asi 10 minút. Pri vstupe na Visiace skaly nás víta informačná tabuľa a vedľa nej ohnisko. Pokračujeme ďalej za informačnú tabuľu a pred nami sa otvorí nádherná rozkvitnutá lúka. Prejdeme sa až za kríž, ktorý je tu osadený, za ním zbadáme skautskú ľaliu, pamiatku na Eduarda Kolníka, rodáka z Nitrianskej Blatnice, vyznávača skautingu. Ale čo je najlepšie… nádherný výhľad na rovinku a naše krásne Zoborské vrchy, Žibricu, Tribeč … Pokocháme sa výhľadmi a pokračujeme ďalej na Krahulčie vrchy.

Krahulčie vrchy

 K rázcestiu nám to trvá rovných 20 minút, náš cieľ je ale ešte trošku ďalej. Musíme pokračovať ešte niekoľko metrov za tabuľu (po zelenej). Najprv vidíme kúsok zo Sokolských skál, potom sa nám otvorí prvý výhľad, neskôr druhý výhľad na vrchy Považského Inovca, no a tretí výhľad je už náš cieľ.

Tibetské modlitebné vlajky s výhľadom

Tu sa nachádza Pietne miesto slovenského horolezca, Vladimíra Plulíka, ktorý v roku 1998 vystúpil na Mt. Everest bez umelého kyslíka. V roku 2008 vystúpil na vrchol Gašerbrumu a v tej istej sezóne išiel aj na Broad Peak. Z nejasných okolností sa oddelil od spolulezca a Plulík na zostupe zahynul. Týmto si vysvetľujem aj tieto nádherné farebné modlitebné vlajky, ktoré tu tancujú vo vetre. Krásne. Sú to tibetské modlitebné vlajky, no na niektorých sú napísané básničky a zamyslenia v slovenčine. Je to tu naozaj nádherné a ako pridaná hodnota – sme tu úplne sami. Pobudneme tu nejakú tú hodinku. Občerstvíme sa, kocháme výhľadmi, čítame zamyslenia a básničky, ktoré sú na vlajkách a pomaly vyrazíme naspäť.

Cesta späť k autu s malou zmenou

Cesta späť je rovnaká až po Trhovičnú lúku. Až za Trhovičnou lúkou, tam kde sme mali výhľad na Marhát, sa nevrátime po neznačenej trase, ale schádzame po značenej, po zelenej. Tu sa zhodneme, že tá neznačená bola oveľa lepšia voľba. Tá bola krásna, celý čas s miernym stúpaním, ale tu je hneď ako odbočíme, veľmi strmé klesanie po zvážnici a nejde sa tu veru veľmi dobre… Prichádzame k rázcestiu Jurko, odtiaľto je cesta už dobrá, široká, znova si veselo vykračujeme v lesíku. Míňame chatku Slopy, prameň, niekoľko výhľadov a už sme naspäť pri aute 🙂

Viac o slovenských horách a mojich túrach si môžeš pozrieť aj na mojom profile @krizanka