Matúš Lašan je srdcom turista a nadšený fotograf. Prešiel Te Araroa trail na Novom Zélande, kde sa spoznal s manželkou Aňou. Spolu tento rok prešli veľkú časť Greater Patagonian Trail v Južnej Amerike. Kvôli pandémii koronavírusu ju však museli ukončiť predčasne po 2662 kilometroch (celkovo má GPT asi 3000 km) a ponáhľať sa na lietadlo domov. Matúšov profil na Facebooku nájdeš tu.
Matúš vyrastal na východe Slovenska v Rozhanovciach odkiaľ, ako hovorí, podnikal prvé fototripy na Sivec a do okolia Ružínskej priehrady. Neskôr si uvedomil, že viac ako pekné fotky ho baví proces pri ktorom vznikajú a tak dnes najmä dokumentuje svoje dobrodružstva. Keď práve necestuje tak je v nemocnici, kde pracuje ako rádiológ.
Pre porovnanie novozélandská trasa Te Araroa má 3000 kilometrov, pričom 100 z nich je trasa na lodi medzi severným a južným osotrovom Nového Zélandu. Juhoamerická trasa Greater Patagonian Trail má 3035 km a nie je značená, vytvoril ju John Dudeck.
Mapa Te Araroa https://www.teararoa.org.nz Mapa GPT http://www.wikiexplora.com/Greater_Patagonian_Trail
Chodil si rád na turistiku, alebo ťa rovno oslovili diaľkové trasy a bežnú turistiku na Slovensku si nerobil?
Začínal som doma dennými túrami. Najprv v Tatrách, neskôr kade-tade po Slovensku. To už boli skôr fotograficky orientované výlety. Neskôr som si vyskúšal hrebeňovku Malej Fatry aj Nízkych Tatier. Práve na Nízkych Tatrách som objavil SNPčku. Fascinovalo ma, že niečo také vôbec existuje. V roku 2016 som končil školu a po roku ležania nad knižkami som sa rozhodol, že to chce niečo veľké a hneď som vedel, že to musí byť ona – SNPčka. O tomto prechode neskôr vznikol dokument 30 Dní Hrdinom. Okrem toho mám na Slovensku pochodené relatívne dosť, ale stále je čo objavovať.
A na čo sa najbližšie chystáš?
Je to možno trochu kacírska myšlienka, ale myslím si, že na Slovensku by sme dokázali vytvoriť aj lepšiu diaľkovú trasu ako SNPčku. Sám mám v hlave aj v mape už dlhšie jeden projekt, ktorý by mal okolo 1500 km. Kto vie, možno práve “vďaka” korone ho bude čas uskutočniť.
Prečo si sa vlastne na diaľkový hike vybral najprv na Nový Zéland.
Bolo to skôr emocionálne rozhodnutie. Te Araroa trail som v jeden večer našiel na internete a jednoducho som si povedal, že idem. Nech padajú aj traktory. Keď som si o trase pomaly čítal viac a viac, len ma to utvrdilo v tom, že to je dobrá voľba. Páčilo sa mi, že trail je v porovnaní s americkými thru-hikmi neokukaný a oveľa menej navštevovaný. A o tom, že Nový Zéland je úžasná krajina, vie asi každý.
Tu si stretol aj dnes už svoju manželku. Kráčali ste spolu dlhšie a preskočila iskra?
Začali sme spolu, no potom ma rýchlo predbehla. Trasu dokončila asi o mesiac rýchlejšie ako ja, no potom na konci sme sa stretli opäť. Takže skôr láska na druhý pohľad.
Nedávno ste už spolu prešli takmer celú Greater Patagonian Trail (GPT), ak by si ju mal porovnať s novozélandskou Te Araroa Trail?
Te Araroa bola úžasná škola v relatívne bezpečnom prostredí. Naučil som sa ako prežiť v zlom počasí, koľko dokážem prejsť a čo k tomu potrebujem. Zistil som ako brodiť rieky a kedy radšej nebrodiť a ďalšie veci, ktoré je v Čile dobré vedieť hneď. GPT je divoká a extrémne náročná. Ak v jej najodľahlejších častiach potrebuješ pomoc, budeš na ňu čakať aj 3-4 dni a príde na koňoch bez akéhokoľvek vybavenia. Je oveľa náročnejšia aj po navigačnej stránke. Trail nemá žiadne značenie a vo viacerých častiach prechádza otvoreným terénom (tzv. cross-country) alebo džungľou bez akéhokoľvek chodníka.
Na Te Araroa som bol pravidelne obklopený množstvom hikerov, čo sa na GPT len tak nestane. Za celú sezónu bolo na traily približne 20 ľudí. Len pre porovnanie – na Pacific Crest Trail na západe USA je ročne vydaných niekoľkotisíc permitov.
Dlhé mesiace ste strávili väčšinu času v divočine. Ako ste sa po návrate dokázali znova prispôsobiť životu v civilizácii?
Po návrate z Nového Zélandu to šlo relatívne dobre. Po Greater Patagonian Trail nás však zavreli na 2 týždne do karantény a ani potom sme sa dlhšie nevedeli nikam dostať. Bolo to psychicky dosť náročné a šlo to tak trochu z jednej depky do druhej. Pomaly sa však začíname upriamovať na nové ciele a zvykať si.
GPT bola svadobná cesta, upevnila Váš vzťah s manželkou?
Za 4 mesiace spolu s bývaním v stane a pomerne často v hraničných situáciách sa o svojom partnerovi naučíte veľa. Neobjavili sme však nič, čo by nás malo prekvapiť. Na traili sme sa samozrejme párkrát pochytili, nikdy to však nebolo nič, čo by sme si nevedeli hneď vykomunikovať. Ani raz sme nemali pocit, že potrebujeme nejaký ‘životný priestor’ ani žiadne ponorky sa nekonali. Celkom sme si užili aj spoločnú karanténu, aj keď niekde v prírode by to bolo lepšie.
Prečo ste vlastne po Novom Zélande dostali nápad ísť znova dlhý trail?
Na Zélande sme obaja zistili, že thru-hiking nás veľmi baví. Tiež je to jedna z aktivít, ktorú by asi nebolo dobré odkladať na dôchodok. Takže hneď, ako sme mali dostatok financií, sme začali hľadať, kam by sme mohli ísť.
Predstav nám trochu GPT.
GPT – Greater Patagonian Trail je diaľková turistická trasa naprieč Patagóniou. Drží sa najmä na území Čile, no niekoľkokrát prechádza aj do Argentíny. Hlavný trail má približne 3000 km a v niektorých častiach sú dostupné alternatívne alebo prieskumné trasy.
Zaujímavé je, že sa nejedná o oficiálny trail. Čile malo snahy o národný trail, ktorý sa mal volať Sendero de Chile, tie však stroskotali na nedostatku financií. GPT vznikla ako projekt hikera Jana Dudecka, ktorému dnes v mapovaní pomáha komunita. Je to teda jeden z mála trailov, na ktorého podobe sa môže každý spolupodieľať. Kto má gule, môže skúsiť zmapovať horské prechody, kam pravdepodobne noha turistu zatiaľ nevstúpila.
Išli ste celú cestu sami, alebo ste mali aj nejakých Hikemates?
Po celý čas sme išli sami. Párkrát sme sa stretli s ďalšími GPT hikermi a boli to super stretnutia, no nikdy nevydržali príliš dlho. Dať dokopy skupinu ľudí, v ktorej by všetkým vyhovoval určitý štýl chôdze je ťažšie ako sa zdá. My s Aňou sme navyše trochu extrémisti. Vstávame vždy veľmi skoro a končíme väčšinou až keď nám dôjde svetlo.
Potrebovali ste v Južnej Amerika nejaké špeciálne povolenia?
Žiadne povolenia neboli potrebné. Museli sme si dať pozor len na expiráciu čilských turistických víz po troch mesiacoch. Tie sa však automaticky obnovujú po prechode hranice, takže si stačilo odskočiť do Argentíny, čo i len na deň.
Chalani, ktorí prešli viaceré diaľkové trasy v USA spomínali, že niektoré úseky preskakovali, napríklad kvôli snehu, alebo zlým podmienkam, vy ste išli celú trasu tak ako ste mali, alebo ste tiež niektoré úseky vynechali a neskôr sa k nim vrátili?
My sme sa rozhodli pre tzv. flip-flop. To znamená, že polovicu trasy sme prešli smerom na juh, potom sme preleteli do El Chaltén, ktorý je najjužnejším bodom GPT a druhú polovicu pokračovali na sever. Dôvod bol jednoduchý – chceli sme aby nám na záver zostali najľahšie sekcie, pozostávajúce hlavne z ciest. Tie sme nakoniec kvôli korone nemohli dokončiť vôbec. Máme radi štýl ‘connected footsteps’ – spojených krokov, preto na cestách nestopujeme, no v prípade zlého počasia sme radšej čakali, kým sa umúdri. Vrátiť sa po skončení trailu k niekoľkým vynechaným sekciám by bolo v Čile logisticky mimoriadne ťažké.
Čo bolo po ceste najťažšie?
Celá trasa bola mimoriadne náročná no najviac som neznášal ‘bushbashing’. Boli to úseky, kedy sa hustou džungľou bolo treba predrať ďalej bez akéhokoľvek chodníka. Niekedy to bolo tak náročné, že sme sa za hodinu nedokázali posunúť o viac ako 200 metrov. V najhorších momentoch sme sa museli plaziť popod vysoké bambusy a batoh tlačiť pred sebou. Je mi zle, len na to pomyslím.
Koľko ste dokázali za deň v priemere prejsť?
Zo zaznamenaných trás na GPS sme si dali dokopy menšiu štatistiku. Tie čísla nie sú na prvý pohľad ohromujúce ale to si jednoducho treba zažiť, aby každý pochopil. Každopádne, tu je:
Dní celkovo: 112
Dní chôdze: 95
Vzdialenosť: 2662,4km
Priemerná vzdialenosť denne (celkovo): 23,8km
Priemerná vzdialenosť denne (bez dní voľna): 28km
Nastúpané: 100 061
Naklesané: 98 934
Priemerné stúpanie denne: 1053,3
Čas chôdze: 996,5 hodiny/41,5 dňa
Priemerný čas chôdze na deň: 10,5h
Priemerná rýchlosť: 2,7km/h
Najdlhší deň: 15hod 1min 14sek
Najväčsia vzdialenosť za deň: 42,9km
Najviac nastúpané za deň: 2054m
V našich horách to nikdy nie je ďaleko do nejakej dediny, alebo k studničke s vodou, ak práve nie je sucho. Neviem si predstaviť ako ste fungovali so zásobami a s vodou v Južnej Amerike.
To bola logisticky najťažšia vec. Ak v niektorých dedinách obchod bol, tak jeho zásoby boli veľmi obmedzené. Cestovať do mesta však často znamenalo niekoľko zabitých dní. Boli dediny odkiaľ autobus chodil dvakrát týždenne. Preto sme kupovali len to, čo bolo k dispozícii. Konzervy s tuniakom a cestoviny boli v obchodoch stále. Ak nebol chleba, kupovali sme múku a ‘chlieb’ si vyprážali v turistickom hrnci a keď nebola ani múka, tak aspoň balík lacných krekrov. Kde sa dalo od domácich sme si kúpili vajcia či syr na momentálnu spotrebu.
S vodou bol problém len na severe. Čile tento rok prechádza tisícročným suchom a práve na severe GPT má krajina polo-púštny charakter a vody je málo aj pri normálnom stave. Niekoľkokrát sme museli baliť vodu na dva dni, čo znamenalo 6,5 litra pre každého. Úprava vody bola nutnosťou – dobytok je v Andách takmer všade. Živý aj mŕtvy.
Mali ste nejaké plány s jedlom a zásoby z domu, alebo ste sa spoliehali len na domáce produkty?
Nie. Zásoby z domu sme nemali. Jednak neviem, aká je možnosť ich doviezť do krajiny a tiež posielať si ich, by bolo asi nemožné.
Ktorý príbeh/príbehy ti po tých mesiacoch zostane najviac v pamäti?
Tých bolo mnoho. Jednou z najlepších častí pre mňa bola „Ruta de Los Pioneros“ resp. Cesta pionierov. S 200 km to bola naša najdlhšia etapa a viedla do jedného z najodľahlejších území v akom sme boli. Je to historická trasa, ktorá spája mestá Villa O’Higgins a Cochrane a vznikla dávno pred tým než v roku 2000 dokončili cestu, ktorá je známa ako Carretera Austral. Vytvorili ju prví usadlíci (pionieri), ktorí sem prišli hľadať lepší život. Tretia až štvrtá generácia týchto pionierov stále žije približne uprostred tejto trasy v skromných podmienkach, po väčšinu roka sú úplne odrezaní od okolitého sveta. Po tom všetkom, čo sme museli zvládnuť, aby sme túto trasu prešli sa mi zdá ešte teraz neuveriteľné, že tam niekto dokáže žiť plnohodnotný život. Husté lesy, vysoké sedlá, nespočetné brodenia ľadovcových riek a počasie, ktoré sa len málokedy dá označiť ako dobré. Bol to poriadny kultúrny šok, keď si človek uvedomí čo všetko máme k dispozícii my a napriek tomu často frfleme.
Ak by si mal povedať najkrajšie miesta, ktoré by to boli?
Diverzita prírody, bola neskutočná no osobne sa nám najviac páčili prechody okolo vulkánov na severe – napríklad traverz okolo Vulkánu Descabezado a Puyehue a prechody okolo ľadovcov padajúcich z Juhopatagonského ľadového poľa – cez sedlá Viento či Diablo.
Boli ste pred hikom pripravení na všetko čo ste zažili?
Neboli sme pripravení na pandémiu koronavírusu. Inak nás nič zásadné neprekvapilo.
Viem, že ste mali problémy s pohraničnou strážou, aké boli vaše stretnutia s domácimi obyvateľmi. A menilo sa to počas trasy?
Prvých cca 800 km sme sa stretávali najmä s Arieros – miestnymi kovbojmi. Aj keď sme v tej dobe nevedeli príliš španielsky, vždy boli ku nám milí. Snažili sa zistiť čo robíme, kam ideme a poradiť, ako sa cez nedostupné sedlá najľahšie dostať. Párkrát sme dostali pozvanie na syr, barbeque či maté. Neskôr sa situácia zmenila po príchode do oblasti, kde žije posledný pôvodný kmeň Mapuche. Pôvodné obyvateľstvo bolo roky utláčané, v minulosti dokonca v niektorých častiach Patagónie za odmeny doslova lovené. Dodnes im zostala istá dávka nedôverčivosti voči cudzincom a viackrát sme to pri stretnutiach s nimi pocítili.
Diaľkové trasy v USA majú špeciálne podmienky aj kvôli medveďom na niektorých úsekoch. Sú také aj na GPT, alebo je to všetko na každom turistovi individuálne?
Turistika na väčšine miest ktorými GPT prechádza prakticky neexistuje, takže žiadne špeciálne podmienky na prechod daných oblastí nie sú. Aj miestni obyvatelia si často skôr mysleli, že robíme prieskum na ťažbu minerálov než turistiku. Iné je to v pár národných parkoch cez ktoré sa ide. Tam je väčšinou dôležité sa nepriznať akou trasou máš naplánované ísť, inak ťa strážcovia nikde nepustia, keďže trail často šplhá do ťažko prístupných sediel.
Aké zvieratá ste stretli?
Jednu zo sekcií sme nazvali ‘malé safari’. Okrem stoviek lám guanako okolo nás lietali plameniaky a sem tam sa mihol aj nejaký pes argentínsky. Okrem toho sme mali šťastie aj na ohrozeného huemula. Myslel som si, že ho uvidíme maximálne v Čilskom štátnom znaku. Bohužiaľ na pumu nám to nevydalo.
Tisíce kilometrov sa asi nedá prejsť v jedných topánkach. Koľko ste ich zničili?
Obaja sme spotrebovali tri páry.
Našich hikerov bude zaujímať aj výbava. Koľko vážili vaše batohy a čo všetko ste v nich mali?
Podrobný zoznam, čo som mal v batohu alebo na sebe je možné nájsť na tomto linku – https://lighterpack.com/r/stfapf
Snažili sme sa ísť samozrejme najľahšie, ako sa dalo, no zároveň čo najbezpečnejšie. Viem si predstaviť pri trailoch ako PCT ísť ešte o pár kilo nadol, tu sme si to však nechceli dovoliť.
A čo oblečenie?
Vrtochmi počasia je Patagónia známa. Preto sme sa snažili zbaliť si aj nejaké teplé veci, čo sa nám nakoniec osvedčilo. Dôležitá bola aj dobrá nepremokavá bunda, ktorú sme často využívali aj proti vetru, ktorý vie byť poriadne dotieravý a bez vetrovky prejde každou vrstvou.
Museli ste skončiť skôr, ešte sa do Južnej Ameriky vrátite alebo už sú v pláne iné diaľkové trasy?
Patagónia je turistický raj a určite pôjdem späť. Máme vytipovaných pár oblastí, ktoré by stálo za to preskúmať bližšie. Najskôr však máme v pláne ďalšie thru-hiky. Veľmi som chcel prejsť niečo v Európe. Dlho sme premýšľali či to má byť Via Dinarica, Via Alpina, Pyreneje či Camino a nakoniec sme sa rozhodli, že to dáme všetko naraz. Plánujeme prejsť od Čierneho mora až po Atlantik cez najkrajšie európske hory. Už sa toho neviem dočkať.
Prečo vlastne putujete s manželkou pešo?
Keď v poslednej dobe čítam knihy od rôznych autorov, väčšinou je to jeden väčší príbeh ako druhý. Niekto si chodí na thru-hiky liečiť závislosti, iný dušu. Nás to jednoducho len baví. Nič iné za tým nie je.
Sú niektoré obľúbené trasy na Slovensku kam by si poslal našich čitateľov?
Zbožňujem hrebeňovku Malej Fatry. Kto ešte nebol, musí ísť!
Ak sa niekto z našich čitateľov chystá ísť na takýto diaľkový pochod, čo by si mu odporučil na začiatok?
Ako som už napísal, Te Araroa na Novom Zélande bola pre mňa najlepšou školou, akú som si mohol predstaviť, ale zlou voľbou určite nebudú ani americké thru-hiky. Na začiatok je určite dobré byť v krajine, kde je dobrá dostupnosť pomoci v prípade núdze.
Pridaj komentár