Človek, ktorý sa cez objektív, snaží sprostredkovať to, čo vidí jeho srdce
Azda všetci milujeme hory. Obdivujeme ich, cítime sa tam dobre, trávime v nich veľa času. Potom existuje niekto, pre koho znamenajú oveľa viac. Vidí a vníma ich inak. Prežíva v horách takmer všetok voľný čas za každého počasia. Dlhé hodiny čaká na ten správny okamih, hoc trvá len niekoľko minút, či sekúnd. Šialenec? Nie! Človek, ktorý sa cez objektív, snaží sprostredkovať to, čo vidí jeho srdce.
Volám sa Peter a mám 33 rokov. Žijem v malej dedinke na Spiši, ktorá je obklopená malebnou prírodou Slovenského raja, Volovskych a Levočských vrchov. Les a okolitá príroda ma lákali už od mala.
Trávil som tam veľa času, zažil som mnoho neopakovateľných zážitkov a to ma časom viedlo k tomu, že som niektoré momenty začal zaznamenávať na kameru a neskôr som sa dostal aj k fotografovaniu, aby som ich mojím pohľadom mohol sprostredkovať aj iným priaznivcom našej ešte stále divokej Slovenskej prírody .
V lese som zažil mnoho neopakovateľných zážitkov a to ma časom viedlo k tomu, že som niektoré momenty začal zaznamenávať na kameru a neskôr som sa dostal aj k fotografovaniu..
Peter Hozza
Najkrajšie zážitky z divokej prírody
Pár večerov pri norách
Raz som si dal predsavzatie odfotiť líščatá a skúsiť popritom nafotiť aj jazveca. Pomocou fotopascí som monitoroval páry nôr, či sú aktívne. Dokonca sa mi podarilo nájsť dieru, kde jazvec aj líška obývali jeden príbytok.
Jazvece vychádzali až za tmy alebo skoro ráno, až na jednu dieru, kde jazvec občas vychádzal von aj za svetla. Prvé vychádzky som si posedel pri diere, no jazvec vždy vyšiel až za tmy. Až na ôsmikrát to bolo prelomové: hradný pán sa prebral skôr a prišiel sa mi ponaťahovať na chvíľočku von pred noru. Spravil som pár záberov a jazvec sa stratil opäť vo svojom labyrinte dlhých chodieb. Zrejme zhodnotil, že je na neho ešte príliš svetla. Takže prvý cieľ splnený a šup sa pozrieť na líščatá.
Po týždňovom pracovnom turnuse sa vraciam na lokalitu. Svetla pomaly ubúda a v lese je to dvojnásobne rýchlo. Zrazu pohyb a čo nevidím: najprv jedno, potom druhé a nakoniec ďalšej štyri malé rozkošné líščatá vyliezajú z nory.
Z úžasom ich pozorujem, ako šantia a ťahajú sa za chvostíky a uši. Po hodinke pozorovania odchádzam domov spokojný, aj keď zábery nie sú nejako technicky perfektne zvládnuté. O pár dní sa k norám vraciam opäť už s novou technikou, aby som vyskúšal, ako to celé funguje. Nečakám ani tridsať minút a líščatá sú opäť vonku.
Každým dňom sú viac a viac odvážne a zaujíma ich vždy niečo nové, nepoznané. Cieľ opäť splnený, nová technika “pokrstená” a môžem začať pracovať a monitorovať miesta, kde sa bude konať srnčia ruja, ale o tom až v ďalšom blogu.
Hluchání tok alebo spev
Keď v apríli začne “spievať“, je to krásny koncert. Preto som sa rozhodol ísť si ho vypočuť do Raja. Slovenský Raj patrí k európsky významným a chráneným vtáčím územiam. Biotopy vhodné pre život hlucháňa sa pomaly vytrácajú, kde porast dosahuje aspoň 100 až 120 rokov s pestrou druhovou skladbou vegetačného krytu a dostatkom nespracovaných podkôrnikových kalamít.
Tok alebo teda spev hlucháňov sa začína koncom marca a trvá až do mája. Hlucháne tokajú na stromoch okolo piatej rano už aj na zemi a zvyčajne na tých istých tokamiskách. Hlavné tokanie sa začína skoro ráno a trvá až do svitania. Tokanie používajú na vábenie samíc (sliepok), ktoré prilietajú za kohútmi. Večerný tok prebieha už skoro po tme a v slabšej intenzite ako ráno.
“Cing-cing” ráno o jednej zvoní budík. Do fotoaparátu vkladám nabitú batériu, rýchla káva a čosi pod zub. Sadám do auta a po 30 km prichádzam na okraj lesa, odkiaľ už kráčam pešo. Dvojhodinové stúpanie v mrazivom ráne má svoje čaro, no treba sa ponáhľať, aby som bol na mieste aspoň hodinu pred rozvidnením.
Sú štyri hodiny ráno a ja prichádzam na miesto, ktoré je blízko výskytu hlucháňov, kde prezliekam do nitky prepotené tričko. Vyťahujem fotoaparát z batohu a maskovačku a v tichosti zasadám na okraj tokaniska, aby som nenarúšal jeho priebeh.
Priskakovať ku kohútom nemá zmysel, ak sú vo väčšom počte, len by som ich vyplašil a to by ma mrzelo. V lese je hrobové ticho, keď tu zrazu po chvíľke začujem ozývať sa prvé hlucháne klepkaním.
S pribúdajúcim svetlom to aj v hlucháňoch začína vrieť a ku klepkaniu pridávajú zvuky zvané trilkovanie, výlusk a brúsenie, kedy je hlucháň asi na 3 sekundy hluchý. Toto krásne ráno mi jeden kohút spríjemňoval až do pol ôsmej svojim spevom.
Budúci rok sa, dúfam, opäť stretneme a bude mi dopriate nahliadnuť do hluchánieho tajuplného života. Dajme im možnosť prežiť v našich horách. Mojim deťom ho ešte ukážem…. dúfam že aj oni budú mať tú možnosť ukázať ho ďalším generáciám.
Medveď fotomodel
Ďalší zaujímavý fotografický zážitok prebiehal v Západných Tatrách, kedy som sa s kolegom rozhodol skúsiť nafotiť medvede. Skorý ranný výstup do pásma kosodreviny nám dal zabrať, ale túžba stretnúť medveďa nás hnala vpred.
Po trojhodinovom šľapaní do kopca s 15 kg batohmi s fotovýbavou sa nám podarilo doraziť do cieľa. Len čo sme zložili batohy, že si vydýchneme, zazrel som medveďa, ktorý nám doprial aj tú možnosť, že sme si ho mohli zvečniť na pamiatku.
Medveď nám skoro hodinu pózoval ako fotomodel a my sme si užívali chvíle jeho pozorovaním. Po čase, ako sa začali objavovať v horách prví turisti sa medveď stiahol do kosodreviny, no a my sme sa pobrali domov s krásnym zážitkom.
Stretnutia na ktoré sa nikdy nezabúda
Sú stretnutia, ktoré sa počítajú na stovky a potom sú tie, na ktoré sa nikdy nezabúda a ostávajú uložené hlboko v našich srdciach. Po horách choďte s otvorenými očami a zmyslami, lebo nikdy neviete, kde čaká aj na vás nejaký zážitok, ktorý ostane navždy vo vašom srdci.
Petra môžeš podporiť odberom na jeho youtube kanály – Hozzafoto a daj mu follow aj na instagrame – @hozzafoto a určite si klikni na jeho web – hozzafoto.sk
Ďalšie Petrové zábery divokej prírody
Pridaj komentár