Poslednú septembrovú nedeľu sme sa vydali na najvyššie položenú chatu na Slovensku. Zdolali sme nezáživnú 9 km asfaltku z Lysej Poľany, zažili všetky štyri ročné obdobia, vystúpili na najvyšší vrchol Poľska a po štyroch hodinách sme konečne dorazili na vytúženú Chatu pod Rysmi.
Ale poďme pekne od začiatku. Zraz bol skoro ráno na parkovisku v Starom Smokovci. S rozospatými tvárami sme si vymenili pozdravy a zároveň načúvali posledným inštrukciám k našej prespávačke. A bolo to tu – konečne sme vyrazili! Nasadli sme do pristaveného autobusu smer Lysá Poľana.
Cesta ubehla rýchlo, ani sme sa nenazdali a už sme vystupovali. Prekvapila nás možnosť rannej kávy, ktorú mnohí s radosťou využili. Spoločná fotka a už sme kráčali smerom k Morskému oku!
Deväť kilometrov ubehlo ako voda a dorazili sme k „Schronisku nad Morskim Okiem“, ako by povedali poľskí turisti. Na naše prekvapenie, v doline ani na chate nebolo extrémne veľa ľudí, čo je v poľských horách dosť nezvyčajné. Dali sme si krátku pauzu – niektorí si vychutnali polievku, iní kávu alebo teplý čaj, čo v tom sychravom jesennom počasí dobre padlo. Na chate sa dá platiť iba v hotovosti, ale berú aj eur.
Tu sa začala tá pravá tatranská turistika. Popri Morskom oku sme si dali prvú porciu z 1500-metrového prevýšenia, ktoré nás čakalo na vrchol Rysov. Všetci sme poctivo funeli a v miernom snežení stúpali k ďalšiemu plesu, Czarny Staw. Kvôli hustému sneženiu sme takmer nič nevideli, no táto prehánka netrvala dlho. Bohužiaľ, nebola ani posledná.
Terén sa začal opäť postupne dvíhať, citeľne sa ochladilo, pribudol sneh a miestami ľad. Nasadili sme si reťazové mačky a pokračovali ďalej. Cestou sme stretávali Poliakov (na ich pomery celkom málo) v teniskách, teplákoch a pršiplášťoch. Sem-tam sme narazili aj na výnimky – turistov dobre vystrojených a oblečených, no tých bolo pomenej. Niekedy človeku zostáva rozum stáť!
Onedlho pribudli reťaze, zahalila nás hmla a začalo opäť snežiť. Hoci predpoveď predpovedala niečo iné, v horách treba počítať so všetkým. Trochu nás to spomalilo, obliekli sme si teplejšie vrstvy a pokračovali ďalej. Na vrchole Rysov sme si len predstavovali, aké by mohli byť výhľady; po pár fotografiách na pamiatku sme sa radšej ponáhľali dole na chatu, hlavne do tepla.
Keď na chatu dorazila aj posledná skupina, mohol začať ten pravý, nefalošný oddych. Na večeru sme mali hustú paradajkovú polievku, ktorá nás dobre zohriala, a slovenskú klasiku – bryndzové halušky. Po večeri nasledovala voľná zábava, kde sme sa porozprávali, zahrali na gitare (ďakujeme, Juri) a zaspievali. Plní dojmov z výstupu sme neskôr zaspali.
Ráno stálo za to! Vyčasilo sa, a niektorí z nás vyrazili na východ slnka, ktorý stál za to! Po raňajkách sme si spravili ešte pár spoločných fotiek a pomaly začali zostupovať na Popradské pleso. Bolo nádherne a slnečno – úplne iný deň ako včera. Na Popradskom plese sme si dali chutný obed a vydali sa k vlakovej zastávke. Prekvapila nás výluka od 13:00, a tak si niektorí z nás pomohli autami, iní sa prešli, a posledný spoj o 13:19 do Starého Smokovca už išiel späť k autám.
Na Záver
Ešte raz vám všetkým ďakujem za skvelú spoločnosť! Som rád, že sme to všetci zvládli, a verím, že spomienky nám vydržia minimálne do našej ďalšej akcie. Teším sa, že sa čoskoro opäť stretneme na ďalších horských výzvach!
Tomáš
Pridaj komentár