Tento rozhovor je súčasťou 5. vydania nášho Hikemates Magazínu o horách a ľuďoch. Ak si ho chceš prečítať celý, objednaj si náš skvelý tlačený magazín!
EVA KUBÁNIOVÁ, LUKÁŠ ONDERČANIN
Nadmerný turizmus ničí presne tie hodnoty, pre ktoré sme do hôr zvykli chodiť, vraví legendárny horolezec. Sám však tvrdí, že komunity žijúce v horách bez turistov neprežijú. Messnerova prvá himalájska expedícia zmenila aj jeho pohľad na hory, smrť a obetu, ktorú musí človek horám vzdať. Tragédia, diskusia o zdolávaní rekordov a balansovanie na hrane života a smrti definovali na ďalšie desaťročia život najznámejšieho horolezca, z ktorého sa stal bojovník za udržateľný turizmus, ochranca hôr a horských národov.
Miestni obyvatelia jej hovoria pre nehostinný kamenitý terén Holá hora, medzi horolezcami je známa ako Hora smrti. Keď legendárny horolezec Reinhold Messner v roku 1970 z pakistanskej osemtisícovky Nanga Parbat zostupoval dole Diamirským údolím, mal omrznuté nohy aj ruky a šalel bolesťou a zúfalstvom zo straty svojho brata Günthera. Bola to ich prvá himalájska expedícia, no vyčerpanie a výšková choroba spôsobili, že bratia si na zostup zvolili traverz na druhú stranu, ktorý pred nimi ešte nik neabsolvoval.
Aj tento krok si vyžiadal Güntherov život, keď ho z hrebeňa strhla lavína. Trvalo 35 rokov, kým Reinhold Messner objavil pozostatky svojho brata. Medzičasom musel čeliť útokom a kritike svojich spolulezcov aj verejnosti, že Günthera obetoval na ceste za svojím úspechom.
Na Nanga Parbate sa tiež skončila jeho skalolezecká kariéra. Už pred touto expedíciou mal Messner jasno v tom, že lezenie, najmä to na skalách, má byť o zdolávaní výziev. Keď v roku 1968 napísal svoju slávnu esej Zabíjanie nemožného, rozdelil ňou lezeckú komunitu. Stredobodom jeho úvahy sa stala „cesta padajúcej kvapky alebo directissima“, čiže najpriamejšia cesta nahor.
Mladému Messnerovi sa nepáčilo, že stále viac lezcov využíva tzv. expanzné nity, len aby prekonali svoje vytýčené cesty v skalách čo najrýchlejšie, namiesto toho, aby najideálnejšiu cestu hľadali. Kritizoval, že sú málo kreatívni a všímaví voči prirodzenej štruktúre skál. Messner sa vtedy rozhodol, že bude uznávať tradičné lezenie v jeho najčistejšej forme – iba s najnutnejšou výbavou. Práve spísaním tejto „lezeckej filozofie na papier“ začal prepisovať dejiny horolezectva.
V exkluzívnom rozhovore pre magazín Hikemates Reinhold Messner hovorí o tom, akú najväčšiu lekciu mu hory dali, prečo sa ľudstvo musí uskromniť, ak chce prežiť, kritizuje to, že výstupy na najvyššie hory sú dnes skôr pre boháčov ako horolezcov, a dodáva, že zodpovedný turizmus môže horám aj pomôcť.
V roku 1968, ešte pred vašimi najväčšími horolezeckými úspechmi, ste napísali svoju známu esej Zabíjanie nemožného. Tvrdíte v nej, že lezci by mali problémy prekonávať a čeliť im, a nie ich obchádzať. Kritizujete, že lezenie je čoraz viac o rekordoch, technologickej výbave a navŕtaných cestách ako o zručnostiach. Zmenil sa po 55 rokoch tento prístup alebo lezci stále posúvajú hranice „nemožného“?
Keď som písal ten text, bol som na vrchole svojej skalolezeckej kariéry. Potom som však pri výstupe na Nanga Parbat prišiel o prsty na nohách a vedel som, že po amputácii je napriek záujmu moja lezecká kariéra na konci. A tak som sa stal horolezcom, pretože na horách máte obrovské topánky a môžete liezť aj bez prstov. Jednoducho som zmenil svoju aktivitu, tak ako mnohokrát potom – keď som vyliezol osemtisícovky, išiel som na iné hory, následne som prešiel naprieč Antarktídou, Grónskom, púšťou Gobi, a keď som si zlomil doma pätu, venoval som sa štúdiu hôr.
Celá lezecká história, ktorá sa začala v Alpách pred stopäťdesiat až dvesto rokmi, je založená na tom, že nová generácia robí možným niečo, čo predchádzajúca generácia považovala za nemožné. Je to prirodzená lezecká evolúcia, zmena z nemožného na možné a bude to tak aj v budúcnosti. Rozdiel je v tom, ako sa voči horám správame. Dnes je väčšina zdolávania nemožného založená na rekordoch, ako je čas či počet vylezených vrcholov v čo najkratšom čase.
S manželkou sme založili nadáciu a našou snahou je priniesť späť dedičstvo lezenia spred tých dvesto rokov, keď to nebolo len o rekordoch. Pre skalolezcov je prekonávanie rekordov centrom ich záujmu. Je to úžasný šport – môžete trénovať vo vnútri na stenách, môžete ísť na olympiádu či šampionát, no s tým, ako ja definujem horolezectvo, to nemá nič spoločné.
Nedávno ste vydali knihu Zachráňte hory, kde vyzývate aj k zodpovednému turizmu. S klimatickou krízou, nadmerným turizmom a masívnym rozvojom ‒ zažívame aktuálne úpadok hôr. Čo môže každý z nás urobiť, aby sme to zmenili?
Niet pochýb, že ľadovce sa rapídne rýchlo topia, najmä v Alpách, no aj v Himalájach či Andách. Roztápa sa permafrost a to spôsobuje, že aj samotné hory sa rozpadávajú. Chodiť do hôr, najmä tých naozaj vysokých a pokrytých ľadom, je čoraz nebezpečnejšie. Toto pritom nie je ani následok nadmerného turizmu. Nadmerný turizmus sa rozšíril do niektorých oblastí, v ktorých ničí práve tie hodnoty, pre ktoré si tam ľudia chodili hory užívať – ticho, samotu, pomalosť, nekonečnosť.
Na niektorých cestách vedúcich na vrcholy hôr musíme stáť v kolónach áut. Najdôležitejšie je rovnomerne rozdeliť turistov naprieč Alpami a nesústreďovať sa len na pár slávnych miest. Existujú miesta preplnené turistami, no takisto miesta, ktoré sú prázdne a kde miestni ledva vyžijú. Zodpovedný turizmus dokáže priniesť miestnym ľuďom v horách aj niečo užitočné, pretože aj títo ľudia pomáhajú zachovávať ráz krajiny. Ľudia žijúci v horách potrebujú, aby sa turizmus rozvíjal, inak neprežijú. Aj to je však o udržateľnosti. Alpy sú pre svoju dostupnosť ihriskom pre celú Európu. Musíme prerozdeliť nápor turistov a potom nebudeme mať problémy.
Vy sám sa snažíte aktívne pomáhať izolovaným komunitám v odľahlých himalájskych údoliach. Keď ste po zostupe z Nanga Parbat v roku 1970 takmer zomreli, pomohli vám práve miestni farmári. Je toto spôsob, ako sa im chcete odvďačiť a vrátiť horám niečo, čo vám dali?
Začali sme pomáhať týmto spôsobom. Na konci milénia sme postavili školu pre deti práve v tom údolí, kde mi miestni farmári pomohli prežiť. Pakistan veľmi neinvestuje do školstva a deti v odľahlých vysokohorských dolinách sú tak úplne bez vzdelania. Chcel som im dať možnosť mať školu, aby sa naučili písať, čítať aj počítať, vďaka čomu si môžu nájsť aj prácu vo väčších mestách.
Za tých vyše 30 rokov Messnerovej horskej nadácie sme postavili školy pod úpätím Nanga Parbatu a pomohli sme po zemetrasení obnoviť Hillaryho školu v regióne Solukhumbu. Teraz pomáhame s vybudovaním dvoch múzeí. Tie sú trochu rozdielne od tých, ktoré som otvoril v Južnom Tirolsku a ktoré sa venujú ľudskej fascinácii horami či geológii.
Jedno z týchto múzeí v Nepále je venované príbehu Šerpov, tomu, ako pred stovkami rokov prišli z Tibetu, ako sa z nich stali horskí vodcovia a ako sa dostali od prvého človeka na Evereste Tenzinga Norgaya po Nirmala Purju, ktorý zdolal všetky osemtisícovky za pol roka. Keď tento projekt dokončíme, odovzdáme múzeum Šerpom a malo by slúžiť ako súčasť ich identity a snahy vysvetliť turistom, kto vlastne Šerpovia sú.
Keď hovoríte o snahe niečo zmeniť, bolo aj toto dôvodom, prečo ste sa stali poslancom Európskeho parlamentu? Mali ste pocit, že dokážete v politike viac presadiť témy udržateľnosti a ochrany prírody?
Dlhé roky som sa zaujímal o politiku. Pôsobenie v Európskom parlamente bola zaujímavá skúsenosť. Uvedomil som si, že celá Európa a aj Európsky parlament sú založené na demokracii a že sami nič nespravíte. Počas diskusií však dokážete predstaviť časť svojich myšlienok a nápadov. V tom čase som sa snažil, aby ľudia pochopili, akú majú hory hodnotu. Že sú pre všetkých Európanov veľmi cenné, pretože nám dávajú úžasnú možnosť veľmi intenzívne sa priblížiť k prírode.
Často spomínate, že sa vnímate ako objaviteľ, ktorého priťahuje divočina. Je ešte stále možné byť objaviteľom, keď už bola preskúmaná alebo zdolaná takmer každá stena alebo hora?
Ani ja nie som typický objaviteľ. Keď Hillary a Tenzing zdolali Everest, boli niekde, kde nebol predtým nik iný. Keď sme spolu s Petrom Habelerom vyliezli na vrchol Everestu, vedeli sme, kade ísť, pretože tam niekto pred nami už bol. Neobjavili sme túto cestu, ale skúsili sme ju vyliezť bez prídavného kyslíka. Mali sme teda úplne iný zážitok. Nevedeli sme však to, či naše telo neskolabuje, pretože to nikto pred nami nezvládol.
Mal som to šťastie, že v čase, keď som zdolal všetky osemtisícovky, nebolo horolezectvo v Himalájach ešte tak v móde. V sedemdesiatych rokoch prichádzala nová generácia, Briti na čele s Boningtonom, Slovinci s Kunevarom a my s bratom na južnej stene Nanga Parbatu. Všetci sme mierili na zložité steny a cieľom už nebolo dosiahnuť vrchol, ale nájsť novú líniu alebo ju vyliezť v určitom čase.
Som si istý, že lezenie bude čoraz viac v móde. Dnes výrazná väčšina lezcov začína v interiéroch, majú perfektné podmienky na to, aby tento šport robili. Úžasný a krásny šport. Mnohí ľudia idú na slávne hory, vylezú hore vďaka vytýčenej ceste, čo však nie je horolezectvo. Len málo z nich je dnes aktívnych horolezcov. Lezenie sa stalo globálnou témou a už nie je výhradne o ľuďoch z Álp, ako to bolo pred druhou svetovou vojnou. Všetky horstvá sú dnes rovnako dôležité.
Najvyššie hory by mali byť vyhradené len pre tých, ktorí majú skutočné schopnosti vyliezť ich?
…………..
Pokračovanie tohto rozhovoru si môžeš prečítať v našom tlačenom Hikemates magazíne. Je plný inšpiratívnych článkov, veľkých mien z outdoor sveta doplnených krásnymi grafikami a fotkami. Objednaj si ho aj ty ako najlepšie čítanie na celé leto. Nájdeš ho tu!
Pridaj komentár