Diaľková turistická trasa Rudná magistrála patrí k málo frekventovaným turistickým trasám a ako už jej názov napovedá spája miesta s baníckou históriou. Vedie po červenej turistickej značke z najvyššieho vrchu Stolických vrchov – Stolice (1.476 m.n.m.) a po viac ako 240 kilometroch sa končí v Zlatých Moravciach. Vedie južnou stranou Horehronia cez Stolické a Veporské vrchy, prechádza geografickým stredom Slovenska na Hrbe (1.255 m.n.m.) pokračuje cez Poľanu, Javorie, Banskú Štiavnicu, Novú baňu a cez Pohronský Inovec. Nedávno ju prešli aj ultrabežci Soňa Kopčoková, Peter Brestovanský a Andrej Orogváni.
Nebežali, ale kráčali, ako turisti. V rozhovore pre Hikemates Soňa a Andrej porozprávali ako im to išlo. Pýtali sme sa nielen na Rudnú magistrálu, na rozdiely medzi turistami a ultrabežcami, či na vnímanie prírody. Najprv si ich ale trochu predstavme.
Peter Brestovanský patrí k úspešným slovenským ultrabežcom. Prostredníctvom ultrabehu hľadá svoje hranice. Okrem iného prebehol sólo Od Tatier k Dunaju (345 km), so svojim tímom, zatiaľ ako jediní Slováci, dokončili extrémne preteky PTL (300 km okolo Mont Blancu). Obľubuje preteky a projekty, ktoré majú za sebou silný príbeh. Ako napr. Štefánik trail alebo Vrba & Wetzler. Po prejdení Rudnej magistrály na svojom blogu napísal: „V hlave mi ide tichý flám posledných dní. Aký začiatok je to pre mňa? Začiatok nového priateľstva. Priateľstva s ľuďmi, ktorí dlhý beh povýšili nad športový výkon, dosiahnutý čas a poradie v cieli. Ľudí, ktorí sa vedia niekoľko dní spoľahnúť len na seba a napriek neistote či budú mať čo jesť a kde spať a aj napriek obrovskému vyčerpaniu majú stále úsmev na perách a veselú myseľ. Nie som v tom sám.“
Andrej Orogváni tak isto behá ultrabehy a venuje sa silovému tréningu. Ako o sebe hovorí: „K horám mám veľmi blízko už od detských čias. V posledných rokoch sa vzdialenosti začali postupne predlžovať, až som po uši zapadol do ultra komunity. Už istý čas sa posúvam od organizovaných podujatí, k ultra výletom bez podpory, ktoré si po večeroch kreslím na mape.“
Soňa Kopčoková o sebe hovorí, že je veľmi neposedná osoba. Pracuje ako fitness trénerka a do tridsiatky sa vrcholovo venovala bodyfitness. „Potom prišli 3 deti a s nimi znova návrat k súťažnému športovaniu (ale nie už vrcholovému). Začala som behať horské behy a ultrabehy,“ dodáva. Napriek tomu treba povedať, že aj v ultrabehu je úspešná. Získala napríklad 1. miesto v Slovenskej ultratrailovej lige 2018 a 2. miesto v roku 2019.
Viem, že si skôr úspešná bežkyňa na dlhšie trasy ako turistka, prečo ste sa s priateľmi rozhodli vybrať na turistickú trasu?
Soňa: Ja si o sebe nemyslím, že som dobrá bežkyňa. Ale možno som iba dostatočne tvrdohlavá a vytrvalá dotiahnuť veci do konca. Práve pri ultrabehu je nádherné sa dlho pohybovať v prírode, ale niekedy mi chýbalo aj trošku viacej nasávať z tých krás.
Chodila si rada na turistiku aj predtým, alebo ťa rovno oslovili diaľkové behy a bežnú turistiku na Slovensku si nerobila?
Soňa: Turistiku milujem od detstva. Mali sme chalupu vo Veľkej Fatre a Krížna bola náš obľúbený kopček. Vždy, keď sme odtiaľ odchádzali do mesta cítila som zvláštny smútok na duši
Patrí do tvojej prípravy na ultrabehy aj turistika? Ak áno v akom rozsahu približne?
Soňa: Áno. Máme tri malé deti. Každý z nich mal vážne zdravotné problémy pri narodení. Katrinka má operované srdce. Dvojičky sa narodili predčasne, Jakubko mal 900 g a Grétka iba 490. Jediné, čo mi napadlo bolo, že to proste musia rozchodiť. Už ako dvojroční prešli veľkú časť Tatier, Veľkej Fatry, Malej Fatry a u nás Malé Karpaty. Najprv na chrbte a teraz už aj po svojich
Prečítaj si naše tipy na túry:
Aký je pre teba rozdiel medzi behom a turistikou?
Soňa: Pri behu musím veľa myšlienok sústrediť na samotný beh, kam ukladám nohy, na držanie tela, či vládzem. Turistika mi dovolí sa úplne uvoľniť.
Andrej: Ja nemám rád striktné rozdeľovanie medzi behom a turistikou. Oboje je pohyb v prírode. Aj na utrabehoch zvyčajne približne 50% kráčam, napríklad do kopca nebehám zo zásady a na turistike zase rád pobehnem, ak mám na to chuť.
Prečo ste si vybrali práve Rudnú magistrálu? Má to nejaký dôvod?
Soňa: Chceli sme niečo dlhšie a miesta ktoré ešte nepoznáme.
Andrej: Rudná ma lákala svojou opustenosťou a tým, že ide miestami, na ktorých som predtým nikdy nebol. Taktiež je prechodná za akéhokoľvek počasia.
Veľa bežcov vyplnilo pauzu v pretekoch, kvôli Covidu vlastnými projektami. Je to aj váš prípad, alebo ste mali túto túru v pláne aj tak?
Soňa: Áno. Pár vlastných vecí sme už absolvovali. A jeden deň, keď už som mala plné zuby prania, varenia, učenia sa s deťmi, som zúfalo písala Andrejovi či ma niekam nevytiahne. Povedal že by chcel ísť Rudnú magistrálu. Tak som hneď povedala AJ JA!
Andrej: Mne toto obdobie naopak otvorilo novú dimenziu a podporilo ma smerom, ktorý som začal už dávnejšie. Posunúť sa od organizovaných ultra podujatí k vlastným projektom, pri ktorých to nie je o súťažení, ale o intenzívnom kontakte s krajinou a sebou samým. Takýmto štýlom som si prebehol tento rok Štefánika (Štefánikovu magistrálu v Malých Karpatoch, na ktorej sa každoročne behá ultrapretek Štefánik trail – pozn.red.) a s Bresťom sme si našli krásnu, viac ako 80 kilometrovú trasu v Strážovských vrchoch. Rudná magistrála bola logickým rozšírením tohto prístupu.
Používaš na turistiku úplne inú výbavu ako na beh?
Soňa: Takmer nie. Práve ultrabehy mi pomohli pochopiť, koľko zbytočností som zo sebou vláčila na túry. Chodím naľahko.
Ako hovoríš ultrabežci nosia len malú výbavu, čo ste si ale zbalili na niekoľkodňovú turistiku?
Soňa: Oblečenie na sebe, k tomu náhradné spodné prádlo a jednu teplú a jednu nepremokavú bundu. Spacák, karimatka, jedlo, pitie, filter na vodu, varič a hrniec.
Matúš s manželkou prešiel takmer celú diaľkovú trasu v Južnej Amerike. Prečítaj si náš rozhovor s ním:
Kúpili ste si na Rudnú magistrálu niečo špeciálne na doplnenie výbavy, čo ste vedeli, že budete potrebovať?
Soňa: Keďže sme nevedeli, ako nám to pôjde a kde budeme spať, navyše malo liať, ja som si kúpila také ultraľahké pončo, ktoré sa s turistickými paličkami dá prerobiť na tarp. Andrej dokupoval 20 litrový ruksak a Peťo nič.
Andrej: Práve tento výlet bol pre mňa veľkým potvrdením, že aj na viac dní sa dá zbaliť do 20 litrového batohu. Jediný limit bol jedlo. Do tohto objemu sa dá zbaliť len na dva kompletné dni, bez dopĺňania zásob. Ak by sme nemali vôbec možnosť doplniť jedlo, celá Rudná by sa dala prejsť s 30 litrovým batohom.
Ja som celoživotný turista, beh prírodou ma neláka, prečo ste sa vy, dlhoroční bežci, vlastne rozhodli nebežať, ale kráčať?
Soňa: Lebo s 10 kilovým batohom by to nebolo behom veľmi komfortné. A podporný team sme mať nechceli.
Andrej: Ja som pôvodne počítal, že aj pobehneme, ale s tým batohom to naozaj nedávalo zmysel.
Dá sa to vôbec vo vašom prípade, nebežať, ak sa človek dlhodobo venuje behu?
Soňa: Keď sme mali stihnúť po dvoch dňoch na trase obchod, s úplne zjedenými zásobami jedla, pred korona časom pre dôchodcov, aj sme pobehli ?
Vždy keď na túre v lese stretnem bežca myslím si, že nedokáže pri behu, najmä pri ultrabehoch vnímať okolie. Či už kvôli rýchlosti pohybu alebo neskôr kvôli únave. Dá sa to pri takom fyzickom výkone?
Soňa: Asi to každý ma inak. Ja som si to spočiatku úplne vychutnávala. Potom som sa pokazila a začala som naháňať lepšie časy. Trochu som to prehodnotila a zrejme znova prejdem do iného módu.
Andrej: Asi každý, kto chodí rád do lesa, si nesie so sebou viac motivácií, ktoré sú namiešané v rôznom pomere. Obdivovať krajinu, zvládnuť výzvu a otestovať svoje hranice, zažiť to s ľuďmi, ktorých máš rád. Na tomto výlete sme si práve hovorili, že máme oveľa viac priestoru užívať si krajinu, v porovnaní s pretekmi. Na druhej strane sme vedome obišli niektoré pekné miesta, lebo by to bola zachádzka z trasy, aby sme sa v daný deň v zmysluplnom čase dostali na miesto, kde sme chceli spať.
Pred týmto rozhovorom som čítal aj Petrov report z Vášho putovania po Rudnej magistrále na lazyrun.sk. Písal v ňom, že po prvom dni a nočnom blúdení v daždi ste žmýkali ponožky a mali mokro v teniskách. „Je pár stupňov nad nulou ale nemá zmysel to robiť inak. Mokrá tráva by to rýchlo uviedla do pôvodného stavu,“ napísal. Ako sa vám potom išlo?
Soňa: Čľapkalo to. A boli aj nejaké pľuzgiere. Snažili sme si nohy mazať tak to nebolo až také tragické.
Andrej: Určite bolo veľa momentov, keď si to niektorý z nás veľmi neužíval. Otlaky, opary, boľavé šľachy, zima, mokro až na kosť. Ultra ma naučilo prijímať tieto veci ako súčasť cesty a zážitku. A našťastie sa neobjavili žiadne problémy, ktoré by boli neriešiteľné alebo zdravie ohrozujúce.
Za pár dní ste prešli niekoľko pohorí. Stolické vrchy, Veporské vrchy, Poľanu, Javorie, Pohronský Inovec, v ktorom sa vám najviac páčilo?
Soňa: Na Poľane sme zažili magický západ Slnka, to bolo krásne.
Andrej: Hlboké lesy na Poľane, lazy v okolí Sihly a krásne lúky v okolí Štiavnických vrchov a Inovca.
Ako ste vnímali vyrúbané časti Stolických vrchov. Išli ste aj cez rúbaniská?
Soňa: Pohľad je to smutný. Ale zas pri preliezaní stromov človek aspoň trochu zmení stereotyp chôdze.
Bežci majú inú priemerku na kilometer ako peší turisti. Aké tempo ste zvolili pri prechode Rudnej magistrály?
Soňa: Stratégia bola stále kráčať, zastali sme každých 10 až 12 kilometrov, na 5 až 15 minút, iba preložiť jedlo zozadu dopredu, alebo doplniť vodu.
Andrej: Tempo sme mali turistické, len v porovnaní s klasickými prechodmi sme boli dlhšie na nohách. Vyrážali sme približne o 06:15 a kráčali do 22:00. Ako hovorí Soňa, nepreháňali sme to s prestávkami. Z hľadiska stratégie bolo dôležité zvažovať (ne)dostupnosť miestnych potravín a ich otváracie hodiny.
Museli ste sa brzdiť? Koľko ste prešli za deň kilometrov.
- deň – 63 km
- deň – 59 km
- deň – 67 km
- deň – 60 km
Čo bolo po ceste najťažšie?
Soňa: Pre každého asi niečo iné. Prvý deň sme ku koncu v hmle a v daždi zablúdili a tretí deň nám 12 hodín pršalo.
Andrej: Miernu frustráciu spôsobili navigačné výzvy medzi kopcom Siroň a Makytovou. Mapa nesedela so značkou. Miestami bola značka, bez chodníka a miestami ani chodník ani značka, ale zato húština s malinčím. Tempo sme tam mali tak 2 kilometre za hodinu.
Hovorila si, že ste museli pobehnúť do obchodu. Ako ste si naplánovali zásoby, čo ste si niesli na chrbte?
Soňa: Prvé dva dni sme mali všetko zo sebou, keďže nebolo cestou nič iba pramene. Najbližší obchod bol až v Detve na tretí deň, kam sme došli po necelých troch hodinách šliapania.
Prespávanie ste si naplánovali vopred alebo ste len kráčali a spali ste tam, kam ste došli?
Soňa: Toto bola Andrejova úloha. Rada s ním chodím aj na ultrabehoch lebo vždy vie, kedy čo bude a nasleduje. Veľa možností nebolo kvôli vlhkosti a dažďu. Prvú noc sme spali v útulni Chata pod Vartou, druhú noc pri hoteli Poľana, kde nám milý ujo správca otvoril drevenú kolibu a spali sme na stoloch a tretí deň u Andrejovho kamaráta v Banskej Štiavnici
Trasa medzi Klenovským Veprom a Poľanou vedie čiastočne aj cez prekrásne pralesné úseky ako ste sa v nich cítili? Neobávali ste sa stretnutia s medveďom?
Soňa: Boli krásne až magické. Dúfala som, že po všetkých tých stopách a medvedích „značkách“ už medveďa konečne uvidím a nič.
Ktoré zážitky ti zostanú najviac v pamäti?
Soňa: Sneh na Stolici, západ slnka na Poľane, búrka na Sihoti a azúro na Veľkom Inovci
Prekvapilo vás na trase niečo?
Andrej: Na lazoch pred Starou Hutou nás značka viedla do dvora súkromného lazu. Majiteľ nás otočil s odkazom, že môžeme byť radi, že nás nepohrýzol pes a že mu tam “nejakí blbci namaľovali značky” – potom nás poslal úplne inou cestou. Prekvapenie bol aj prechod cez Zaježovú. V “centre” osady, ktorá sa považuje za symbol prírodného života bolo poriadne smetisko a asi najväčší neporiadok na celej trase.
Keby si mala o každej časti vašej trasy povedať jednu vetu?
Soňa:
Stolické vrchy – smútok zo zničenej krajiny.
Veporské vrchy – otvorená krajina a krásne lazy.
Poľana – hlboké, magické lesy.
Javorie – zabudnutý kraj, neobjavený turistami ani značkármi. Ľudia, ktorí pôsobia, že sú v karanténe už 20 rokov.
Pohronský Inovec – nádherné lúky, široké výhľady, blízkosť civilizácie.
Ak by si niekto chcel prejsť rovnakú trasu, prečo by si mu ju odporučila?
Soňa: Pretože na tejto trase nie je hromadná turistika. Prvých turistov sme stretli až pri Zlatých Moravciach. Na Rudnej magistrále ste iba vy a príroda.
Budeš aj ďalej radšej behať, alebo si objavila aj krásu turistiky?
Soňa: Určite obidvoje. Deti už majú 6 a 7 rokov. Mám s nimi plány prechodov, buď spolu alebo postupne s každým. Som šťastná, že aj oni objavujú krásu prírody. Jakubko sa ma minule po túre opýtal: ‚Mami prečo mi je tak smutno, keď už sme v meste a nie v lese?‘
Slovensko má veľa turistických trás, kam sa chystáte najbližšie?
Soňa: Som prihlásená na jeden extrémny pretek 1000 miles of adventure ako chodec aj bežec. Sú tam trasy 500 míľ a 1000 míľ, absolútne bez supportu, musím mať so sebou karimatku a spacák a vlastne všetko, čo potrebujem. Pôjdem kratšiu trasu ale vzhľadom na dĺžku a ťažký batoh budem určite hlavne chodiť. Štartuje sa z najzápadnejšieho bodu Čiech a končí sa v najvýchodnejšej časti Slovenska. V mojom prípade kratšia trasa končí na hraniciach. Nechcem ešte na tak dlho odísť kvôli deťom
Andrej: Predbežne sme sa dohodli, že sa v rovnakej zostave a rovnakým štýlom pokúsime prejsť Východokarpatskú magistrálu. Pravdepodobne takto o rok.
Čo pre vás znamená chodiť do prírody, na turistiku. Športový výkon, oddych alebo niečo úplne iné.
Soňa: Vyrovnávanie duševnej rovnováhy.
Andrej: Objavovanie nových miest, možnosť zavnímať seba samého a určite aj dokázanie si, že som ešte čo k čomu 🙂
Máte na Slovensku nejakú obľúbenú turistickú trasu, ktorú by site odporučilaičitateľom Hikemates?
Soňa: Moje najmilovanejšie kopce sú vo Veľkej Fatre. Trasa ultrabehu Ultra Fatra alebo Krížna krížom krážom je nádherná. Na druhom mieste sú u mňa Nízke Tatry. Preto aj najobľúbenejší ultrabeh je Nízkotatranská stíhačka, ktorá zo Šumiaca ide po červenej značke až na Donovaly.
Andrej: Pre mňa je aktuálne top lokalita Strážovské vrchy. Je to veľké, neuveriteľne pestré územie, zatiaľ veľmi neobjavené turistami.
Pridaj komentár