Priečne sedlo a sedlo Prielom. Už dlho som na nich myslela. Väčšinou v hlavnej letnej sezóne, ale v sezóne to nie je vončo. Sú to obojsmerné cesty a to je problém. Všade je viac turistov a niektorí idú hlava nehlava. Nemám to rada. Ale predposledný júnový víkend nám prialo aj počasie aj konštelácia hviezd bola priaznivá. Do Tatier sa však neoplatí ísť len na víkend a preto padol za obeť aj pondelok.
Prvý padol za obeť Kriváň
V sobotu ráno vstávam o 4:15. Samozrejme nevyspatá, keďže som sa včera večer po práci dotrepala vlakom z Ba. Mám veľmi solídne ubytovanie v Tatranskej Lomnici. Za málo peňazí primerané množstvo muziky. Prvý spoj na Štrbské pleso ide o 5:02 a teda túru začínam niečo okolo 6:15. Dnes idem na Kriváň. Nikdy som tam ešte nebola, ale už by sa aj patrilo. Idem sama, kamoška za mnou príde až večer.
V túto skorú rannú hodinu je na Štrbskom plese veľmi málo ľudí. Cvaknem si pokojnú hladinu vody a napojím sa na červenú, ktorá vedieť k rázcestníku Jamské pleso.
Cestou je ticho, až kým sa z nejakej húštiny predo mnou nevytrepú traja Poliaci. Pridám do kroku, aby som ich predbehla. Zas je ticho. Sem tam si niečo zanôtim, poklepem paličkami o seba, toť moja prevencia proti medveďom. Na rázcestníku odbočím do prava hore na modrú, ktorá ma vedie až na vrchol. Objavujem Važeckú dolinu. Rozbaľujem si prvú tatranku, ustupujem trom bežcom, ktorí to dávajú jak páni hore do kopca. Cesta je veľmi príjemná, slnko mi praží na hlavu a výhľady po pravej ruke sú neskutočné. Pomaly začínajú vykúkať aj Západné Tatry a ja neviem kam skôr pozerať.
… užívam výhľady na Západné a Vysoké Tatry.
Na rázcestníku v Krivánskom žľabe sa už kumulujú turisti. Počujem Poliakov, Čechov aj Maďarov. Tu už začína „poriadna“ túra. Tempo mám dobré a tak predbieham kadekoho. Posledných 15 – 20 minút na vrchol si vyberám cestu, ani nie podľa značenia, ale kadiaľ to je najrozumnejšie. Sú tam totiž veľké kamenné platne. Nečakala som taký „strhujúci“ záver. Keby zapršalo, sranda by skončila.
Na vrchole sa nachádza drevený kríž a asi 20 ľudí tlačiacich lepeňáky do hlavy. Je 9:25, obloha sa z jednej strany pomaly zaťahuje. Vyberám si svoje vegetariánske trojkombo a užívam výhľady na Západné a Vysoké Tatry.
Okolo 10:00 začínam zostupovať. Klesanie cítim v kolenách. Neponáhľam sa, obdivujem scenériu. Keď sa opäť napojím na červenú značku, struhnem si to ešte k Jamskému plesu, kde si sadnem a svačinkujem. Na Štrbskom plese si to namierim do obchodu, potom nasadám na vlak a smerujem do Lomnice. V napätí očakávam kamošku, ktorú idem vyzdvihnúť na zastávku v neskorú nočnú hodinu.
Začíname okruh Terynka, Priečne sedlo, Zbojníčka
Ráno sa na budík zobúdzame o 4:05. Chvíľu mi trvá vstať. Nohy bolia, sú voľajaké ťažké a tvrdé. Zbalíme sa a smerujeme na stanicu do Starého Smokovca. O 5:20 začíname stúpať na Hrebienok. Ide sa nám ťažko. Mám svalovicu na lýtkach a zdá sa mi aj, že tu je akýsi redší vzduch. Veronika sa vlečie vedľa mňa a tiež lamentuje. Taký bolestivý výstup na Hrebienok sme už dlho neabsolvovali. Hore sa už pohybujú prví turisti, ktorý vedia, že vstávať skoro ráno sa oplatí. Prázdne letné chodníky sú balzamom na dušu.
Ideme smer Zamkovského chate. Nálada sa nám radikálne zlepšuje. Zdravíme Poliakov, ja si lepím prvý pľuzgier. Na Zamke povinná jazda – záchod a potom tatranka. Stúpame na Teryho chatu. Obdivujeme krásnu letnú cestu. Toľkokrát som ju išla v snehu, až som zabudla aká je tá letná cesta pekná. Po zime niet skoro ani stopy, len pod stúpaním k Veľkému Hangu sa ozlomkrky drží posledné snehové pole.
Pomaly pociťujem zvyšujúci sa adrenalín v tele
Na Terynku prídeme dopotené a šťastné. Tento ranný počet turistov mi veľmi vyhovuje. Dáme si čajík, Veronika kapustnicu a pokračujeme na Priečne sedlo. Pomaly pociťujem zvyšujúci sa adrenalín v tele. Začíname stúpať a ja očami vyhľadávam, ktoré sedlo to môže byť. Všetky vyzerajú zo spodu trochu desivo. Za zákrutou ho zbadám vďaka malým ľudským telám lezúcich po skale, snažiacich sa stúpať do výšin.
Sú tam naťahané pomocné reťaze a povyše je ferrata. Teším sa a mám pred tým zároveň aj rešpekt. Cestou sa dáme do reči s jednou babou, ktorá tiež nevie do čoho presne ide.
Na stene sú pripevnené reťaze vo viacerých líniách a preto si viem pekne vybrať cestu, ktorá je pre mňa prijateľnejšia. Sú tam aj pomocné stupienky, ktoré ja osobne veľmi neobľubujem. V jeden moment pocítim mierne zaváhanie a musím sa trošku vrátiť a zmeniť trasu. Určite treba mať rešpekt, ale veľmi som si to užila a v sedle ten pohľad na Veľkú Studenú dolinu stál za to. Asi preto, že sme sedlo zdolali v celkom skorú doobednú hodinu na trase nebolo veľa ľudí, čo bolo super.
Aj kamzík sa na nás prišiel pozrieť
Pri zostupe si pomáhame natiahnutým ferratovým lanom. Len na jednom úseku nás potrebuje predbehnúť premotivovaný turista, ktorý sa mi nepríjemne tlačí na hlavu a nenecháva mi potrebný priestor. Neviem si predstaviť, že by takých bolo viac. Necháme ho, nech si uháňa do doliny. Tesne pred záverom sa z nenazdajky asi 3 metre nad mojou hlavou objaví zblúdený kamzík, potkýna sa o ferratu, do vetra z neho vyletí guča srsti no on splašene beží ďalej. Mne v tej sekunde zlepí polky, zabudnem na chvíľu dýchať a obleje ma studený pot. Všetci sme to však prežili, aj keď som si už predstavovala kamzičie kopýtko v mojej prilbe. Ináč pri prechode sme mali nasadenú prilbu. Len tak, lebo nám to prišlo vhodné.
Po sedle zaslúžený obed. Zas moje trojkombo a potom rezkým krokom na Zbojnícku chatu. Obloha sa mierne zaťahuje ťažkými sivými mrakmi, ale my sme v klídku, lebo zostávame na chate spať.
Poobedie sa nesie v znamení gumených macíkov, pivka, horca, parenej buchty a dobrej nálady. Dorobené zaspávame niečo po 20:30.
Pokračujeme sedlom Prielom, Východná Vysoká a Starý Smokovec
Ráno budíček o 4:00. Kedy to už prestane? Veronika sa švitko postaví, pobalí a schádza vonku na terasu. Ja sa musím premôcť. Nohy mám na kašu, bolí ma pľuzgier, cítim sa rozbitô. Treba mi však pár minút a je to lepšie. Veci si zložím vonku, kde už Veronika zohrieva vodu na kašu. Ja smerujem do kadibúdky. Tieto ranné facky na Zbojke milujem. Horizont sa medzitým farbí. Ranné divadlo začína. Vonku je sviežo, ale nie zima. Zore osvetľuje okolité vrchy. Je to pôžitok!
Všetko pekné!
S plnými bruchami fičíme na Prielom. Nikto nikde, len kde tu sa kamzík pasie. Stále sa otáčame a čekujeme ranné divadlo. Už sa neviem dočkať, keď uvidím tú mukarinu Prielom. S prudkým stúpaním zo mňa spolu s potom začína vychádzať aj opaľovák. Neznášam to! Míňame Poliaka, ktorý zostupuje, pritom sa šmýka na kameňoch a škaredo nadáva. Pýtame sa ho, či je druhá strana sedla pod snehom a on, že nie, že tam je jedna skala a všetko pekné. Vylezieme do sedla a pravda. Všetko pekné! Jedna dolina za nami a Zamrznutý kotol pred nami. Urobíme si nejaké fotky a púšťame sa do ťažšej časti tejto túry.
Asi 20-30 m je istených reťazami. Je to trochu adrenalínovejšie ako včera. Párkrát sa pozriem dole a podo mnou skoro nič. Keď reťaze skončia, štvornožkujeme dole po skalách.
Veľké kamene sa menia na šotolinu a nejasný chodníček sa mení na jasnejší. K rázcestníku Poľský hrebeň je to potom už pohoda. Odtiaľ zas hore do sedla. Tu si ideme každá vo svojom tempe a v tichu. Aj to dobre padne!
Hore ma krásny výhľad zaleje pokojom
V sedle sa rozdelíme. Ja pokračujem na Východnú Vysokú, Veronika zostáva dole. Absolvovala ju minulý september a teda sa rozhodne ma počkať. Doslova si to vybehnem hore. Cestou predbehnem jeden poľský pár. Keď idem okolo nich dychčím jak malý slon. Hore ma krásny výhľad zaleje pokojom. Neviem sa vynadívať. Plesá, vrchy, doliny. Nádhera. S mapy.cz sa snažím identifikovať vrchy. Jeden ma obzvlášť zaujme. Bradavica. Doteraz na ňu myslím, že kedy ju zdolám. Snáď raz! Po čase zbadám pár, ktorý som predbiehala. Baba sa prezlieka do šiat a nafukuje balóny 2 a 7. Samozrejme fotošuting začína. Veľmi mi ale neprekážajú, okrem nich tam nikto nie je. Sedím a kochám sa.
Nohy síce máme na kašu, ale kopec radosti v sebe
Dole je to už pohoda. S Veronikou sa privítame, jak keby sme sa roky nevideli a smerujeme na Sliezsky dom. Smejeme sa, diskutujeme, obdivujeme. Keď ideme okolo Večného dáždu zbadám siluetu kúpaciu sa vo Velickom plese. Úplne ma to vyvedie z pohody. Prečo toto niekto robí? Keby som už dole určite tej osobe niečo poviem. Keď však zíjdeme, nikto tam už nie je. Na Sliezskom dome si dávame kávu, kofolu a ideme smer Starý Smokovec. Cestou nám trochu prší na hlavy, ale už to máme v paži. Super pocit! Nohy síce máme na kašu, ale kopec radosti v sebe. Za tri dni máme prejdených cca 46,6 km s prevýšením 3082m+ a klesaním 3074m-.
Pridaj komentár