Tento blog pre #hikemates napísal zcestovaný himalájista Michal Gabriž.
Pakistan – krajina vzbudzujúca mnoho emócií. Je však otvorená turizmu, ktorá má milovníkom hôr naozaj mnoho čo ponúknuť. Severné teritóriá sú skutočným pokladom, jedným z najkrajších horských oblastí sveta. Krajina, kde sa písala história horolezectva.
Pár faktov na úvod
Pakistan, alebo oficiálne Pakistanská islámska republika bola do roku 1947 súčasťou britskej Indie. V tomto roku vznikol samostatný štát, združujúci moslimskú časť Indie. Doteraz je Pakistan v spore s Indiou o územie Kašmíru, ktorý obýva prevažne islamské obyvateľstvo. Práve tu sa nachádza z pohľadu milovníka hôr mimoriadne zaujímavá oblasť západného Kašmíru – Baltistanu. Na malom území sa tu stretávajú tri najvyššie pohoria sveta – Himaláj (so svojou poslednou baštou Nanga Parbat), Karákoram (svojimi 4mi osemtisícovkami) a Hindúkúš. Prirodzenou hranicou medzi nimi je posvätná rieka Indus.
Miestne obyvateľstvo
Miestni obyvatelia sú vcelku milí a prívetiví, ale na devotnosť nepálskeho typu tu nenarazíme. Ak sa už s niekým miestnym skamarátite, zistíte že sú veľmi priateľskí a otvorení, navonok však často pôsobia trochu hrdo. Pakistan má v posledných rokoch veľký záujem na podpore turistického ruchu a všeobecne o budovanie pozitívneho obrazu krajiny smerom do zahraničia. Z toho vyplýva ústretový prístup úradníkov, vojakov a ďalších autorít k turistom.
V zásade platí to čo všade inde – stavte na základnú ľudskú slušnosť, rešpekt a toleranciu, určite tým nič nepokazíte. Ešte z čias Britského impéria je v domácich zakorenené isté vnímanie ľudí zo západu ako pánov (sáhibov). Tiež si uvedomujú rastúci potenciál turizmu a z neho prameniaceho príjmu financií.
Karakoram
Pre účely tohto článku vychádzam z vlastných skúseností dvoch expedícií v okolí ľadovca Baltoro. Je to bez nadsázky mekka výškového horolezectva. Nachádzajú sa tu na veľmi malej ploche nielen štyri osemtisícové hory (K2, Broad Peak, Gasherbrum I a II) ale aj niekoľko veľmi vysokých a alpinisticky mimoriadne hodnotných hôr, ako napríklad Gasherbrum IV, Masherbrum, Great Trango alebo Uli Biaho či Chogolisa.
Charakterom krajiny sa Karákoram líši od Himalájí. Je už v zrážkovom tieni Himalájí, klíma je vnútrozenská, bez letných a zimných monzúnov, ako je tomu napríklad v Nepále. Je tu pomerne málo zelene, krajina má skôr púštno – skalný charakter s občasnými oázami zelene a charakteristických topoľov. Hlavnou trekingovou sezónou je teda leto, júl – september. Takisto architektúra hôr je od Himalájí odlišná, vrcholy majú strmší, často až gotický ráz. Sú to pravé horské chrámy či katedrály ?
Turisticky najzaujímavejšou ale stále pomerne málo frekventovanou (oproti Himalájskym trekom typu Annapurny alebo Everest BC) je dolina ľadovca Baltoro. Ľadovec končí základnými tábormi osemtisícoviek K2, Broad Peaku, či pod masívom Gasherbrumov. Treky sú divokejšieho charakteru, bez komfortu domorodých dediniek, ochodíkov alebo čajovní. Spí sa v stanoch, a treky vyžadujú nepomerne zložitejšiu organizáciu za pomoci miestnych nosičov a lokálnych agentúr.
Takisto je potrebná nemalá byrokracia, nachádzame sa v príhraničnom pásme a je tu prítomná pakistanská armáda a tým pádom časté checkpointy. Vojaci sú však napospol ústretoví a v neposlednom rade sa starajú aj o našu bezpečnosť.
Praktické info
Pakistan už síce nie je krajinou, z ktorej treba mať apriori strach, ale isté veci je dobré rešpektovať. Lokálne obyvateľstvo vyznáva sunnitský islam, z toho vyplývajú niektoré kultúrne špecifiká. Najmä mimo mestá a v severných teritóriách je napríklad nevhodné aby ženy zbytočne odhaľovali nohy a ruky, a cez vlasy je dobré nosiť šatku. V Pakistane platí úplná prohibícia, takže na nákupy alkoholu môžeme pokojne zabudnúť. Netvrdím že sa nedá prepašovať dezinfekčná fľaštička slivovice, ale je vhodné k tejto problematike pristupovať citlivo. Určite by som neponúkal domácich a vyhol sa pitiu alkoholu na verejnosti.
Ako takmer všade v Ázii, za služby (už zaplatené) budú miestni očakávať malý bakšiš. Vodiči jeepov, nosiči či kuchár budú vďační za finančnú hotovosť úmernú ich snahe. Hlavne miestni obyvatelia v horských dedinách žijú vo veľmi sporých podmienkach.
Pomoc v horách je v Pakistane samostatnou kapitolou. Na rozdiel od Nepálu tu neexistujú komerčné helikoptérové spoločnosti, ktoré vás na poistenie vezmú do bezpečia mesta alebo nemocnice. O profesionálnej horskej službe samozrejme nehovoriac. V horách lieta iba pakistanská armáda, a jej pomoc je podmienená zložením pomerne vysokej kaucie pred trekom, inak mašiny proste nevzlietnu. Spätne sa to síce dá pojistná událost riešiť s poisťovňou, ale v čase keď potrebujete pomoc vám to nie je nič platné a treba na túto eventualitu myslieť dopredu. Veľmi dobrým pomocníkom na treku je satelitný telefón, ideálne siete Thuraya s geostacionárnymi družicami fungujúcimi aj v horských dolinách.
Víza do Pakistanu sa už v súčasnonsti dajú vybaviť online a pre slovákov sú zdarma. V krajine bohužiaľ nie je slovenská ambasáda a najbližsie slovenské zastúpenie je v iránskom Teheráne. V Pakistane je nutné kooperovať so spoľahlivou a overenou domácou agentúrou, ktorá sa stará o všetky formality, komunikáciu s úradmi, pomáha s vízami, rieši transfery, renting trekového equipmentu a najíma trekovú crew. Tiež je dobým riešením pripojiť sa k slovenskému projektu, ktorý jako prvý u nás ponúka sprevádzané treky v oblasti ľadovca Baltoro so skúseným slovenským sprievodcom. Info nájdete na www.trekfellows.sk
Na treku
Východiskovým bodom je mestečko Skardu, kam sa dá z Islamabádu dostat pomerne zážitkovou jazdou mikrobusom po slávnej Karákoram highway alebo využiť leteckú linku Pakistanských aeroliniek. Osobne doporučujem skombinovať obidva spôsoby – tam busom po Karákoram highway, naspäť využiť lietadlo.
Treky v severnom Pakistane prebiehajú spravidla v skupinách s miestymi nosičmi, stanmi, kuchárom a pomocníkom. O kempingový eqipment a jeho vynesenie sa starajú domáci nosiči, pre ktorých je to hlavný zdroj príjmov. Starajú sa o stavbu a demontáž stanov, nosenie nákladu, varenie jedla, prípravu nápojov a ostatné drobnosti, ktoré nám spríjemňujú pobyt v horách.
Jedlo na treku je pomerne jednoduché, ale zároveň postačujúce. Prevládajú zemiaky, cestoviny, zelenina a ryža. Občas kuchár prekvapí mäsom. Raňajky bývajú vajíčka alebo palacinky, klasické čapati placky alebo kaše. Na trekový deň dostáva každý balíček s obedom. Večere bývajú bohatšie, spravidla polievka a hlavné jedlo, nechýba ani dezert v podobe ovocia alebo nejakej inej sladkosti. V jedálenskom stane bývajú stále plné veľké termosky s horúcou vodou na čaj, kávu alebo šumienku. Osobne si žiaden trek alebo expedíciu neviem predstaviť bez šumienky Tang.
Určite by som sa vyhol pitiu neprevarenej vody. Ako vo väčšine sveta, musíme počítať s odlišnou mikroflórou a drobné či väčšie zažívacie komplikácie sa nevyhnú väčšine návstevníkov. Nie je to však hneď dôvod na nejakú paniku.
Na trek v oblasti Baltora nemusíte byť práve vrcholovým športovcom, je bezproblémov zvládnuteľný s priemernou až podpriemernou kondíciou. Nie sú to žiadne závody, ale vychutnávanie si času stráveného v týchto krásnych horách. Z pohľadu rizika výškovej choroby je trek v oblasti Baltora príjemný, denné prevýšenia neprekračujú odporúčané hodnoty a je dostatok času sa vyššej nadmorskej výške prispôsobiť.
Tento blog pre vás napísal zcestovaný blogger Michal Gabriž. Pridaj sa aj ty k #hikemates bloggerom a podeľ sa o svoje zážitky, inšpiruj ostatných svojim príbehom! Stačí, ak pošleš email s tvojou predstavou na zuzka@hikemates.com. Tešíme sa na tvoje príbehy.
Pridaj komentár