Marián Priadka je ultrabežec, trailista, ktorý posledné roky žne jedno víťazstvo za druhým u nás, ale aj vo svete. Víťazstvám však predchádzal život, ktorý nenasvedčoval tomu, že Majo raz bude lámať traťové rekordy na ultrabehoch. A to je na tom to pekné. Ten absolútne nepredvídateľný život.
Hikemates je komunita tvorená prevažne nadšencami prírody a to máme s trailovými bežcami určite spoločné. Pozrime sa teda na Majove bežecké začiatky, na jeho vnímanie prírody a čo pri behu hľadá.
Ahoj Majo. Ďakujem, že mi venuješ tvoj čas a tvoje myšlienky. Môžeš sa nám, prosím v krátkosti predstaviť?
Pochádzam zo stredného Slovenska, konkrétne z Budče. Narodil som sa v roku 1985 vo Zvolene. Vyštudoval som tam aj strednú odbornú školu drevársku. Momentálne bývam v Modranke a pracujem v Ikea Industry Trnava. Vo voľnom čase rád športujem a pohybujem sa v prírode, prevažne v Malých Karpatoch.
Prečo práve beh? Ako vznikla tá vášeň k nemu?
V podstate som začínal po niekoľkoročnej pauze športovať a behať tesne pred tridsiatkou. Moje behy boli najskôr len kúsok od paneláku po poľnej ceste približne 2 km. Behal som v tom, čo som našiel doma – čiže tepláky a tramky. Samozrejme časom som sa osmelil a vydal som sa aj do mesta na dlhší bežecký okruh po Trnave.
V tej dobe som nebehal veľa, ale pravidelne. Keďže som pár rokov nešportoval budoval som si vlastne základy a disciplínu. Hlavne ma to začalo baviť, keď som sa dostal s kamarátmi do lesa. Boli to prvé horské tréningy so skupinou Trail Runners Trnava. Zároveň to boli spoznávacie výlety okolitej prírody.
,,Hlavne ma to začalo baviť, keď som sa dostal s kamarátmi do lesa.“
V úvode som spomínala životný štýl, ktorý predchádzal tomu terajšiemu. Čo som sa dočítala tak si bol riadny pankáč. Kedy a prečo nastal zlom?
U nás doma sa často oslavovalo a otec holdoval alkoholu. Chodili k nám jeho kamaráti, aj starí punkeri. Vlastne aj preto som sa najlepšie cítil v punkerskej spoločnosti. Rôzne akcie, koncerty a festivaly, kde sa užívalo veľa alkoholu, cigariet a marihuany. Vyskúšal som si aj život na ulici ako alkopunker-squatter. Silná životná skúsenosť, ktorá trvala asi 2 roky.
Zmeny nastali postupne, keď som sa trochu znormalizoval a zaradil do systému. Našiel si podnájom a stabilnú prácu, chcel som so sebou začať niečo robiť. Moje zdravotné výsledky naznačovali, ak niečo nezmením budem mať problém. V prvom rade som chcel prestať fajčiť a preto som vysadil aj alkohol na pár mesiacov, aby nenastali chute si zapáliť. V tej dobe som sa dostal aj párkrát na jogu, bubenícke workshopy a začínal som jazdiť na bajku po horách.
Postupne som začal spoznávať nových ľudí. V kuchyni som experimentovať so zdravšou, prevažne rastlinnou stravou. Začínal som sa cítiť lepšie, aj môj zdravotný stav sa zlepšoval.
Veľa ultrabežcov povie, že sa prihlásili na svoj prvý pretek bez predchádzajúcich skúseností. Ten beh ich naučil, potrestal aj obohatil. Ako si spomínaš na svoj prvý ultráč ty? Zariskoval si, alebo si šiel na istotu? Mal si natrénované?
Tak v mojom prípade som si išiel vyskúšať fyzičku na Trnavskú Stovku. Je to turistický pochod. V tej dobe som mal nabehaných už dosť kilometrov, avšak tréningovo som tuším nad 30 km nebežal. Bolo to v roku 2016 a prvých 50 km na Vápennú som zabehol približne za 5 hodín. Tam som začal mať problém s nohami. Bolesť v kolenách a mierny opuch členkov naznačovali, že behať ultra nie je až taká sranda, keď telo na taký objem nie je zvyknuté.
Druhú polovicu som išiel prevažne turisticky, asi desať hodín. Stovku som dokončil, ale ďalší týždeň som sa učil chodiť. Silná svalovka a opuchnuté chodidlá. Oficiálny ultra pretek som absolvoval 3.9.2016 Rýchlik-Zoška. Na 50 km trati som mal opäť bolestivé kolená. Miestami som si musel aj sadnúť a predýchať to. Telo na také záťaže ešte nebolo pripravené. Na začiatok ultratrail som si zvolil ľahší pretek a podarilo sa mi ho aj dokončiť s časom 5 hodín a 17 minút. S výsledkom som bol veľmi spokojný. Hlavne, že som to nevzdal aj napriek bolesti.
,, …behať ultra nie je až taká sranda, keď telo na taký objem nie je zvyknuté.“
Ako trénuješ? Máš nejaké rozvrhy, meriaš si časy, kilometre alebo uprednostňuješ skôr pocitové tréningy?
Rád behám fartleky. Moje obľúbené sú kratšie a rýchlejšie výbehy do kopca. Trénujem aj na rovinke po asfalte. Občas zavítam na dráhu trénovať intervaly. Behám sám, ale aj v skupine. V podstate si idem zabehať s každým a je mi jedno, či behá pomaly alebo rýchlo. Behám ráno alebo poobede podľa toho, akú mám zmenu v práci. Tréningy si nastavujem sám a prispôsobujem ich danému preteku a voľnému času. Behám aj s hodinkami Suunto 9 Peak, ale trénujem pocitovo.
Jedna vec je ísť si zabehať 5 či 10 km, iné behať na 15,20 či dokonca 30 hodín a to nehovorím o prevýšeniach aj 8 000 m. Fascinuje ma to! Hlavne sa mi vtláča otázka, nad čím pri takých dlhých behoch premýšľaš. Čo ti ide hlavou?
Je dobré si o danom preteku zistiť čo najviac. Pozrieť si profil trate, koľko tam bude občerstvovačiek, pravidlá závodu a kam sa dá poslať Dropbag. Pri preteku sa snažím vyhodnocovať kedy doplniť vodu, energy gély, aby telo správne fungovalo. Sledovať trasu a bežať čo najefektívnejšie. Samozrejme myšlienky stále prichádzajú. Snažím sa ich vytriediť a tie negatívne rýchlo odstrihnúť. Niekedy mám pocit, že prežijem znovu celý život pri dlhom ultra. Najradšej mám ten pocit, keď môžem bezstarostne bežať a užívať si prírodu. Hovorím tomu, že sa prebúdza vo mne Indián. Športovci to nazývajú aj flow. Neriešiť čas ani km, len bežať naprieč krajinou.
„Najradšej mám ten pocit, keď môžem bezstarostne bežať a užívať si prírodu. Hovorím tomu, že sa prebúdza vo mne Indián.“
V jednom rozhovore si sa vyjadril, že vďaka behu spoznávaš prírodu. Aký bol tvoj vzťah k nej pred tým ako si začal behať? Chodil si na túry, či prechádzky do lesa?
Vyrastal som na dedine, ktorá je obklopená horami. Rád som chodieval na prechádzky so psom alebo na hríby. Moji starí rodičia aj prastarká žili na lazoch, kde som v detstve trávil skoro každé prázdniny. Prostredie v lone prírody so zvieratami ma hodne ovplyvnilo a myslím si, že aj preto sa rád navraciam do prírody načerpať životnej energie.
,,… preto sa rád navraciam do prírody načerpať životnej energie.“
Vieš mi opísať zatiaľ svoj najťažší beh? Nemyslím taký, ktorý bol fyzicky náročný, ale pri ktorom si si mentálne siahol až na dno, aby si ho dobehol. Zažil si už taký beh?
Mám teraz čerstvý zážitok z Valašského Hrbu, kde som bežal 55 km dlhú trať. Vybiehalo sa na jednu stranu asi 15 km. Potom nasledovala otočka smerom na štart a 12 km na druhú stranu otočka a späť do cieľa. Boli to zmiešané pocity. Pri behu ma začalo ťahať a bolieť ľavé lýtko. Tým, že sa bežalo zase cez štart/cieľ a dalo sa odstúpiť na 30. km, chýbalo veľmi málo a zabalil by som to. Našťastie, psychicky som to ustál. Pokiaľ sa dá, snažím sa ísť vpred. Preteky nevzdávam ak to nie je so zdravotných dôvodov, ale priznám sa, že tie myšlienky tam naskakujú. Hlavne, keď je kríza na trati.
Do akých hôr vo svete si sa vďaka behu stihol pozrieť a ktoré ťa najviac ohúrili?
Vďaka behu som navštívil viacero krajín. Veľmi sa mi páčilo napríklad vo švajčiarskych alpách na Montreux Trail festivale, alebo vo francúzskych alpách na Echappee Belle. Krásne je aj v Turecku – Cappadocia ultra trail. Rumunské hory mi učarovali na Transylvania 100. Momentálne sa teším do Fínska na Nuts Ylläs Pallas Trail a UTMB vo Francúzsku.
,,Veľmi sa mi páčilo napríklad vo švajčiarskych alpách na Montreux Trail festivale,…“
Experimentoval si s vegánstvom. Cítiš, že ti tento druh stravy dopomohol k dosahovaniu tak skvelých bežeckých výsledkov?
Samozrejme, že strava ovplyvňuje športové výkony aj regeneráciu. Postupne, keď som začal športovať z klasickej stravy som prešiel na vegetariánstvo. Vyskúšal som si aj vegánstvo. Momentálne som vegetarián a takto mi to teraz vyhovuje. Uvidíme časom, ale ak príde chuť, nemám problém si ísť opiecť aj slaninku do lesa.
Na záver sa Ti chcem ešte raz veľmi pekne poďakovať. Prajem Ti veľa radostí z behu, nech Ťa zranenia obchádzajú a užívaj život.
Ako v živote tak aj v behu nevzdávajte sa, aj keď prídu ťažšie životné situácie. Je jedno v čo veríš, hlavne že ťa to spraví lepším človekom. Prajem vám nech sa vám darí. S pozdravom Majo.
Pridaj komentár