Naháňajte sa za zážitkami, nie za materiálnymi vecami. Peniaze miniete, autá sa zničia, šperky stratíte… No spomienky a zážitky, tie vám už nikto nikdy nevezme, povedala Dominika v rozhovore.
Vo víre nepredvídateľnosti ďalších dní, no v ľahkosti bytia a silnej odhodlanosti smerovať ďalej do vysnívaného cieľa, prešla najdlhšiu turistickú trasu na Slovensku – Cestu hrdinov SNP.
Zoznámte sa s človekom, pre ktorého dobrodružstvo posledných dní zmenilo svoj význam a príchuť. Toto je Dominika, mladá Vranovčanka, ktorú sa oplatí spoznať.
Dominika Bodorová
Momentálne pôsobí v Bratislave, no pochádza z Vranova nad Topľou, malého mesta na východe Slovenska. Práve ukončila prvý ročník na Newton University, kde študuje manažérsku psychológiu.
V septembri začína pracovať na plný úväzok, jej pozornosť sa sústredí na Národný inštitút vzdelávania a mládeže.
Má dvoch mladších súrodencov a aj keď je každý z nich úplne iný a už teraz je zjavné, že ich životné cesty budú diametrálne odlišné, majú skvelý vzťah.
Vo voľnom čase rada píše, číta, vykonáva akúkoľvek pohybovú aktivitu od turistiky, cez beh a korčule až po lezenie… V poslednej dobe sa dosť rozcestovala a začala objavovať krásy európskych krajín.
Cesta hrdinov SNP
Medzi tým, čím si dnes a čím chceš byť, stoja kopce. Tento slogan dokonale vystihuje myšlienky a emócie ľudí, ktorý zdolali našu najdlhšiu turistickú trasu. Táto trasa mení hodnoty a postoje ľudí, dáva mnoho krásneho do života. Aj keď, ľahká cesta to nie je.
Z Dukly na Devín vedie červená turistická trasa – Cesta Hrdinov SNP. Má 765 km, prechádza najkrajšími vrchmi … Objavíš Bradlo, Kráľovu Hoľu, Chopok, Skalku…Pochopíš, že kopec nie je prekážka ale príležitosť na výhľad, že všetko je v hlave, že musíš len šľapať. Musíš to precítiť.
Čo sa dozvieš v rozhovore?
- prečo sa rozhodla Dominika v tak mladom veku vydať na najdlhšiu turistickú trasu na Slovensku;
- čo všetko mala zbalené so sebou;
- kto Dominiku podporoval v ceste?
- aký bol najlepší a najhorší moment z Cesty hrdinov SNP?
- aký bol návrat do reality po mesiaci v lese.
Hneď na začiatku rozhovoru nás zaujíma, čo ťa v tak mladom veku priviedlo k tomu, prejsť Cestu hrdinov SNP. Predsa, máš iba 19 rokov.
Bol to veľký sen od momentu, kedy som sa o ceste dozvedela. K prírode som mala blízko od detstva a keď sa mi uvoľnil čas, rozhodla som sa využiť mesiac leta práve na túto cestu.
Chcela som niečo zažiť, dokázať, že to zvládnem a že na to mám a zároveň si dopriať čas na premýšľanie a zhodnotenie, či kroky, ktoré momentálne robím, smerujú tam, kam naozaj chcem, aby smerovali.
Opíš nám tvoju cestu. Kedy si vyrazila, kedy si sa vrátila? Koľko si nastúpala výškových metrov?
Začínala som na Dukle v nedeľu, 18. júna. Na Devín som došla po 25 dňoch, 12. júla. Prešla som zhruba 770 kilometrov a vyše 30 000 výškových metrov.
Denne to znamenalo v priemere 32 kilometrov a prevýšenie 1300 metrov. Jeden z dní som strávila oddychom, čiže som kráčala 24 dní.
Naplánovať takto dlhú cestu naprieč celým Slovenskom určite nie je jednoduché. Sama si si plánovala nasledovné dni? Koľko prejdeš, kde prespíš a tak?
Áno. Na cestu som vyrazila sama práve kvôli tomu, aby som sa nemusela nikomu prispôsobovať, za nikým sa naháňať ani na nikoho čakať. Bola to úžasná sloboda.
Keď sa mi šlo ťažko, šla som pomaly slimačím tempom, keď sa mi šlo dobre, časy uvedené na rázcestníkoch som vedela zrezať aj o polovicu.
Mala som vždy vyhliadnuté miesto, kde som chcela prespať a občas sa stalo, že sa plány v priebehu dňa zmenili, no tým, že som bola sama, nemalo to na nikoho negatívny dopad.
Niekedy je lepšie kráčať sám so svojimi myšlienkami, inokedy poteší spoločnosť. Išla si celú trasu sama alebo sa k tebe pridávali turisti?
Drvivú väčšinu cesty som prešla sama. Spoločnosť som mala v Nízkych Tatrách a posledné dva dni v Karpatoch.
Zopár kratších úsekov som odkráčala s okoloiducími, ktorí ma dobili energiou. Boli to veľmi milé a povzbudivé stretnutia.
Alfou a omegou na Ceste hrdinov SNP je správne zbalená batožina. Ako vyzeral tvoj batoh? Čo všetko si si zabalila? Koľko vážil batoh? Neprekážalo ti to v ceste ísť s ťažkým batohom? Čo všetko si si musela zadovážiť?
Po ceste môžem zhodnotiť, že som bola zbalená naozaj veľmi dobre. Roky u skautov urobili svoje 🙂 Batoh bez vody a jedla mal zhruba 9 kíl, no po zbalení proviantu sa jeho váha mohla pohybovať okolo dvanástich kilogramov.
Nemohol chýbať super spacák, kvalitné oblečenie z merino vlny, lekárnička, čelovka, nôž, výživové doplnky či zápisník.
Dokupovala som najmä vybavenie lekárničky a suplementy na kĺby či magnézium. Osvedčili sa mi aj nepremokavé ponožky a kvalitná nepremokavá bunda.
Z takých menej tradičných vecí som mala zbalenú veľkú plastovú dózu, do ktorej som každý večer zbalila všetko jedlo. Vďaka tomu sa nestávalo, že by sa na mne priživili hlodavce v útulňach 🙂
Všetko to vyzerá tak „jednoducho,“ vysmiate fotky na FB, ale realita je iná. Ale čo krízy? Mala si krízy? Kedy prišli? Ako to vtedy vyzeralo?
Áno, samozrejme. Najväčšia kríza bola v Čičmanoch. Bol to 18. deň, bolo mi už smutno za rodinou a kamošmi. Presne vtedy mi došlo, že som nikdy nebola tak dlho bez blízkych.
Prešla som vtedy len 19 kilometrov. Uvedomila som si, že mám nejaké obmedzené množstvo energie a psychická aj fyzická záťaž z nej uberá. Akonáhle som potrebovala viac energie na to, aby som bola psychicky v pohode, chýbala mi energia na fyzický výkon.
Pamätám si úsek z Fačkovského sedla po Čičmany, kedy som skoro celý čas plakala a rozmýšľala, ako dám tých zostávajúcich 200 kilometrov.
Večer som si zavolala s rodičmi a kamarátkou a na druhý deň, keď som bez problémov vyšla na Strážov, som sa opäť cítila na tej správnej vlne. Bolo to také malé veľké víťazstvo.
Ako reagovali tvoje nohy? Predsa len, iba po jednej jednodňovej túre, si rada, že sa vyzuješ z tých topánok…Aké topánky si používala?
Pred SNPčkou som dala na rady skúsenejších a investovala do trailových topánok značky Dynafit. Keď som ich v obchode skúšala, v momente som vedela, že to sú tie pravé, veľmi mi sadli. Vzala som si ich o dve čísla väčšie a bolo to veľmi dobré rozhodnutie. Na prestriedanie som mala sandále značky Teva.
Rána som zväčša začínala práve v sandáloch, aby mi ranná rosa nezvlhčila pevnú obuv. Keď som začala pociťovať bolesť členkov, prezúvala som sa do trailových botasiek, ktoré som potom nosila po zvyšok dňa. Mala som rada voľnosť chodidiel v sandáloch, no zároveň istotu v trailovkách. Vždy som však zohľadňovala terén a vlastné pocity.
Otlaky sa mi spravili potom, čo mi chodidlá opuchli a bolo im v topánkach priúzko. Pomáhala mi lekárska vazelína a studená voda, ktorá opuchy stiahla. V druhej polovici cesty som už bolesť nôh, svalov a úponov prirodzene ignorovala 🙂
Podpora v ťažkých chvíľach je dôležitá. Kto ťa podporoval na ceste? Kto ti pomáhal? Mala si aj nejaký support?
Pred cestou aj počas nej mi bola najväčšou oporou rodina. Vždy sme mali medzi sebou skvelé vzťahy, no táto cesta mi ukázala, že sú tu skutočne vždy pre mňa a môžem sa na nich obrátiť.
Vlna podpory sa na mňa valila aj z Facebookovej skupiny Cesta SNP 2023, kde som denne pridávala príspevky o tom, ako sa mi na ceste darí. Očarilo ma, aká silná komunita sa tam vybudovala.
Denne mi prišlo množstvo správ a komentárov, mnoho ľudí mi ponúkalo pomoc vo forme nákupov, nocľahu, sprchy… Všetkým týmto anjelom chcem ešte raz poďakovať, že sa stali súčasťou mojej cesty.
Nemala som žiaden support, išla som s tým, čo som si priniesla na Duklu 🙂
Čo by si odkázala ľuďom, ktorý by sa chceli vydať na Cestu hrdinov SNP a majú strach?
Že strachu sa nikdy nezbavia 🙂 Strach má v našom mozgu dôležité miesto a ak je prehnaný, musíme ho upratať do menšej škatule. Úplne sa ho však nezbavíme nikdy.
Pre mňa bolo podstatné uvedomiť si, čoho presne sa vlastne bojím, pochopiť, prečo ten strach mám a následne sa racionálne pozrieť na možné riziká. Takto som zistila, že v skutočnosti je naozaj malá šanca, že sa naplní nejaký z tých hrôzostrašných scenárov, ktoré som si vymyslela vo vlastnej hlave.
Ak si niekto netrúfa hneď na Cestu hrdinov SNP, môže skúsiť nejakú kratšiu a jednoduchšiu trasu. Na Slovensku máme veľmi veľa kilometrov turistických trás, stačí si zbaliť batoh a ísť 🙂
Ľudia v tvojom veku sa venujú iným veciam. Čo by si odkázala tvojim rovesníkom?
Choďte si za svojimi snami a život žite, nie prežívajte.
Každý z nás vie priniesť svetu hodnotu, pokiaľ si sám uvedomuje tú svoju.
Najkrajšie momenty života sa naplánovať nedajú.
Naháňajte sa za zážitkami, nie za materiálnymi vecami. Peniaze miniete, autá sa zničia, šperky stratíte… no spomienky a zážitky, tie vám už nikto nikdy nevezme.
Aký bol tvoj najkrajší a najhorší moment?
Krásnych momentov bolo mnoho. Každé stretnutie, každý západ slnka, každý zdolaný vrchol. Netrúfnem si žiaden z nich povýšiť nad ostatné, no za najsilnejší zážitok považujem výstup na Strážov. V Čičmanoch som mala veľkú krízu a na Stážov som začala kráčať s obzvlášť veľkou pokorou. Nevedela som, ako to pôjde, či bude každý krok trápenie ako predchádzajúci deň alebo to bude lepšie. Vo vrecku mi hrala hudba a keď som so slovami piesne Cesta od Kryštofa “Jestli se blížím k cíli, kolik zbývá víry, kam zvou svodidla, co po tmě mi lžou,” dostala na vrchol, vedela som, že je všetko v poriadku a môžem ísť ďalej.
Najhorší moment? Kríz bolo mnoho, no s odstupom času si uvedomujem, že každá bola svojim spôsobom dôležitá a niekam ma posunula, niečo naučila. Bohužiaľ, na ceste som sa stretla aj so sexuálnym obťažovaním. Bola som si vedomá, že sa to môže stať, keďže som sa pustila na taký výlet sama, preto táto skúsenosť nie je až tak prekvapujúca ani pre mňa a pravdepodobne ani pre čitateľov. Mrzí ma však, že musím skonštatovať, že pustiť sa ako mladé dievča do sveta vie byť poriadne nebezpečné. Z vzniknutej situácie som našťastie vyviazla bez fyzickej ujmy, no trvalo dlho, kým som o tom vedela rozprávať.
Čo všetko ti dala táto cesta do života? Ako sa zmenil tvoj život?
Naučila som sa žiť v prítomnom okamihu. Problémy zajtrajška nechať na zajtrajšok, dnes som tu a teraz. Uvedomila som si, že plánovanie mi väčšinou viac vezme ako dá a že veci mnohokrát naberajú na zmysle až časom.
Pokiaľ mi dokáže západ slnka vyčarovať úsmev na tvári, je všetko v poriadku.
Omnoho viac si vážim ľudí, ktorých mám okolo seba. 25 dní bez najbližších mi ukázalo, akú dôležitú rolu hrajú v mojom živote. Už som začala brať ako samozrejmosť stretnutia s rodinou či kamarátmi, no teraz si užívam každú minútu po boku blízkych.
Aký si mala pocit posledný večer pred ukončením?
Posledný večer som spala na Bielom Kríži, kde nám v už oficiálne zatvorenom bufete načapovali kofolu zadarmo. Po náročnom dni to bola ozajstná odmena.
Keď som večer líhala do spacáku, nešlo mi do hlavy, že nasledujúci deň už budem vo vlastnej posteli. Že to už je takmer za mnou. Že už som takmer v cieli. Tuším mi tam vyšla aj nejaká slza, pretože to napriek všetkým negatívnym pocitom, bolestiam, krízam, bol skvelý čas, na aký nikdy nezabudnem.
Pamätám si, že tesne predtým, ako som zaspala, mi hrala v ušiach pieseň “A už je to tu, toľko sme sa jej báli, záverečná.” 🙂
Aký bol návrat do reality po mesiaci v lese? Aké si mala pocity? Chcelo sa ti vlastne vrátiť do reality?
Zo začiatku bola mojim hnacím motorom veta: “Nechceš sa vrátiť do toho sveta, fakt nechceš.” Avšak čím bližšie som bola k Bratislave, tým viac som sa tešila späť. 25 dní bolo tak akurát. Posledné dni cesty boli navyše veľmi horúce a v takom počasí si človek vie predstaviť aj inak strávený deň, ako šľapaním desiatok kilometrov 🙂
Hneď na druhý deň po návrate som cestovala za rodinou na východ. Bolo na nezaplatenie opäť objať rodičov, súrodencov… Strávila som s nimi niekoľko dní a len som sa utvrdila v tom, že som naozaj vyhrala. Keď som sa vrátila späť do Bratislavy, čakalo ma niekoľko stretnutí s kamošmi, s ktorými sme si vynahradili ten čas od seba. S úžasom počúvali, čo všetko sa mi na ceste prihodilo a ja som im s radosťou rozprávala príhody a zážitky.
Prekvapilo ma však, aké hlúposti vlastne v bežnom živote riešime. Po tom, čo mojimi jedinými problémami boli nájsť vodu, nakúpiť, skryť sa pred búrkou a mať v noci aspoň nejakú strechu nad hlavou, mi prišlo otravné riešiť napríklad odchody hromadnej dopravy, emaily, heslá od wifín či polievanie kvetov 😀 Postupne som si však zvykla na komplexnosť problémov normálneho človeka 🙂
Aké máš turistické vízie do budúcna? Predsa, po Ceste hrdinov SNP, si nastavila laťku úplne vysoko. Snívaš o niečom ďalšom?
Z krátkodobého hľadiska ma lákajú ostrovy, napríklad Madeira či Mallorca. Rada by som ich za pár dní pešo prešla. Takým veľkým snom sa stala GR11, prechod Pyrenejami v Španielsku.
Uvidím však, kedy sa na to odhodlám, momentálne nemám nutkanie zbaliť si batoh a vyraziť 🙂 Myslím, že ešte dlho budem čerpať z toho, čo všetko mi dala SNPčka.
Pridaj komentár