Dianne Whelan

Je oceňovaná kanadská filmárka, fotografka, autorka a rečníčka. Po natáčaní na severe Arktídy (This Land) a v základnom tábore Mount Everestu (40 Days at Base Camp) sa Dianne vydala na šesť rokov a 24-tisíc kilometrov dlhú sólovú cestu naprieč Kanadou, ktorú zdokumentovala vo filme 500 Days in the Wild. Do väčšieho detailu svoje dobrodružstvá opisuje vo svojich knihách. Keď práve nenatáča nový film, žije neďaleko lesa na pobreží Britskej Kolumbie.

Ukážka z magazínu

Vieš, koľko dní ti trasa trvala? Film sa volá 500 dní, ale viem, že toľko to malo byť podľa pôvodného plánu, ktorý si rýchlo zavrhla.

Áno, hneď na začiatku som zahodila plán, ktorý diktoval koľko kilometrov a koľko hodín mám prejsť za deň. Nebolo pre mňa dôležité, ako rýchlo, ale ako zmysluplne, prepojene a prítomne sa to všetko odohráva. Budem úprimná, nosila som síce so sebou GPS a snažili sme to podľa údajov z tohto zariadenia spočítať, ale informácie nám prišli v súradniciach a nevedeli sme to interpretovať. Skúsila som len odpočítať dni, keď som bola mimo trasy, a vyšlo mi to na 1 862 dní s presnosťou približne týždeň hore-dole.

Prečítaj si celý príbeh v najnovšom diele knižnej série Hikemates.

Pavol Barabáš

Je slovenský režisér, scenárista a cestovateľ pochádzajúci z Prievidze. Nakrútil bezmála osemdesiat dokumentárnych filmov, z toho takmer štvrtinu z prostredia Tatier. Má za sebou viacero expedícií od nájdenia civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej v pralesoch Novej Guiney cez severný a južný pól, život s Pygmejmi v Kongu i domorodcami v amazonskom pralese až po zdolanie najvyššieho vodopádu sveta Tugela.

Za svoje filmy získal vyše štyristo ocenení po celom svete, čím je najúspešnejším medzinárodne uznávaným slovenským dokumentaristom. V roku 2011 mu Medzinárodná aliancia horských filmov udelila cenu Grand Prix za svetový prínos a kameramanskú prácu v dokumentárnom filme s vysokohorskou, horolezeckou a objaviteľskou tematikou v extrémnych častiach sveta.

Ukážka z magazínu

Ako filmár si tak trochu aj veštec a psychológ?

Najmä v extrémnych situáciách na expedíciách sa človek naučí predvídať. Tam funguje úplne inak. Tým, že je vystavený prírodným živlom a extrémom, či už sú to polárne oblasti, divoká voda, džungľa alebo domorodci, po nejakom čase sa začne prispôsobovať prostrediu. Inak fungujú inštinkty a človek je intuitívnejší. Vycíti, ak sa k niečomu schyľuje. Veľakrát som si podvedome pripravil kameru a ani som nevedel prečo. Skúsenosti mi pomohli i pri nakrúcaní v Tatrách. Samozrejme, je to trochu iné, už civilizované prostredie. Veľmi mi pomáha, že Tatry dobre poznám, viem, ktoré úseky sú zaujímavé, a preto si nadbehnem, počkám skupinu a pripravím nakrúcanie, kým príde.

Prečítaj si celý príbeh v najnovšom diele knižnej série Hikemates.

Začalo sa to na
„Zbojníčke“

Pavol Barabáš Slovenský režisér, scenárista a cestovateľ

Hoci jeho snímky z odľahlých končín sveta sú bezpochyby pozoruhodné, rozhovor s Pavlom Barabášom sme venovali miestu, ktoré poznáme všetci, no predsa sa o ňom máme stále čo dozvedieť.

Poďme cestovať v čase. Ako to vyzeralo v deň, keď si sa po prvý raz vybral s kamerou do Tatier?

Kde začať? Predchádza tomu jeden príbeh. Kedysi som chodil na strednú školu na Oravu, kde som spoznal fajn kamarátov. Mali dokonca turistický oddiel, v ktorom som sa stal tajomníkom a každý týždeň som pripravoval výlety do hôr. Jeden z kamarátov v lete brigádoval na Zbojníckej chate ako nosič, ale pri vynáške sa poranil. Chatár Edo Záhor mi ponúkol, či by som nechcel nosiť namiesto neho. Mal som z chodenia po horách veľmi dobrú kondíciu, tak som to išiel skúsiť.

Koľko si mal vtedy rokov?

Sedemnásť.

Čo bolo potom?

Na Zbojníckej chate ma prijali a to mi úplne zmenilo život. Chcel som zostať nosičom, nechcel som ísť ani na vysokú školu. Spravil som však prijímačky, a tak som sa dostal na Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy tech nickej v Bratislave, kde som študoval zvukovú a obrazovú techniku. Vždy som sa však vracal do Vysokých Tatier a aj počas skúškového obdobia som sa učil na Zbojníckej chate. Bol som do nej zamilovaný.

Čo ťa na nej tak fascinovalo?

Ten život, nosenie a predovšetkým energia Vysokých Tatier.

Tatranských chát je však viacero. Prečo práve „Zbojníčka“?

Bolo to zrejme tým, že som tam mal kamarátov, a určite aj tým, že na Zbojnícku chatu som prišiel v období, keď tam boli starší nosiči a každý sa snažil vyniesť sto kíl. Bol som rád, keď som vyniesol päťdesiat kíl. Pozeral som sa na nich s úctou. Remeslo ma naučilo mnohým vzácnym veciam, ktoré ťažko vyjadriť slovami. Keď som sa opýtal dokonca aj legendárneho nosiča Viktora Beránka z Chaty pod Rysmi, čo preňho znamená nosenie, začal hapkať ako ja teraz. Koľkokrát som si povedal, ježiši, to som si zase naložil, veď to ani nevynesiem! Každý nosič to však napo- kon zvládne a vynesie svoj náklad na chatu. Je to o hľadaní vlastných limitov a rezerv, o spoznávaní seba samého pod nákladom a bonusom je, že človek je súčasťou prírody. Keď príde na chatu, je aj členom kolektívu, ktorý tam pracuje a s ktorým sa delí o myšlienky a jedinečný, hoci nie ľahký horský život.

Chceš si prečítať celý príbeh? Kúp si najnovší diel knižnej série Hikemates.

Na takú cestu
sa nedá pripraviť

Dianne Whelan Kanadská filmárka, fotografka a rečníčka

Na trase z jedného pobrežia Kanady na druhé stretávala Dianne Whelan krásu divej prírody, múdrosť komunít pôvodných obyvateľov aj ľudskosť mnohých neznámych, ktorí jej nezištne pomáhali dosiahnuť cieľ.

Aká bola fyzická príprava?

Trénovala som, ale nebolo to dosť na to, čo ma čakalo. Síce som behávala a v zime bežkovala, ale je niečo úplne iné, keď sa takejto aktivite venuješ tri hodiny týždenne a keď zrazu musíš šesť rokov fyzicky zaberať osem hodín denne, a to aspoň päť dní v týždni. Ostrý tréning prišiel až priamo na trase.

V priebehu rokov som sa stala silnejšou a išlo to ľahšie. Nakoniec som napríklad v kanoe preplavila 8-tisíc kilometrov a nikdy som sa s ním neprevrátila. Ľudia mi hovorili, že nemám dostatočne dlhé pádlo a že som ho neponárala správne. Odpovedala som, že používam také pádlo, aké som dostala do daru, a že som za neho vďačná. Poslúžilo mi na jazerách, riekach aj v oceáne a nikdy som neskončila prevrátená vo vode. Dôležitejšie než to, aké máš pádlo, je, či máš úctu a rešpekt k vode a k prostrediu cez ktoré ideš. To, čo máš v srdci, formuje tvoju cestu. Tým, ktorí mi vravia, že som nedržala pádlo správne, uchádza pointa. Je veľa spôsobov, ako držať pádlo.

Mala si aj čas na oddych?

Samozrejme, voľné dni sú veľmi dôležité. Nechávala som svoje telo vydýchnuť si, na to som si dávala pozor. Rešpektovala som aj počasie, najmä keď som sa plavila a prichádzali nejaké mraky, sedela som na brehu a čakala som aj niekoľko dní, kým sa búrky skončia. Mentálne nastavenie na takejto dlhej ceste je úplne iné, ako keď ideš na troj- alebo štvortýždňový trek. Máš iné tempo. Musíš sa o seba starať. V skutočnosti sa starostlivosť o samého seba stáva základom všetkého, pretože ak tvoje telo vypovedá službu, cesta sa skončila. Ak sa o seba nestaráš, nebudeš dostatočne bdelá vo chvíľach, keď narazíš na nebezpečenstvá, ktoré takúto cestu sprevádzajú.

Chceš si prečítať celý príbeh? Kúp si najnovší diel knižnej série Hikemates.

Vereda dos Balcões -
na „balkóny“

Eva Kubániová Novinárka a cestovateľka

Prechádzka na takzvané „balkóny“ patrí k najobľúbenejším trasám pre rodiny s deťmi.

Na malom priestore ponúka všetky madeirské unikáty. Má len mierny sklon a je udržiavaná. Tým, že sa nachádza pomerne vysoko v horách, je často zahalená do typickej madeirskej hmly a je na nej chladnejšie ako v iných častiach ostrova. Jej poloha zároveň vytvorila ideálne podmienky na udržanie vavrínového pralesa laurisilva, cez ktorý vedie.

Nenáročnú túru začneš v dedinke Ribeiro Frio, čo v preklade znamená „studený prúd“. Nájdeš tu další unikát, a to chovnú stanicu pstruhov. Z Ribeiro Frio sa vyberieš po zreteľnej cestičke, ktorá kopíruje levadu. Budeš prechádzať pomedzi bralá obrastené machom v malej tiesňave, nekonečnú zeleň, ako aj stáročné vavrínové stromy. Na konci ťa čaká nádherná vyhliadka. Ak budeš mať šťastie na počasie a jasnú oblohu, môžeš zazrieť najvyššie vrcholy na ostrove – Pico Ruivo a Pico do Areeiro. Cesta naspäť vedie po tej istej trase, nie je možné urobiť okruh.

Pokiaľ by sa ti Vereda dos Balcões zdala príliš krátka, vráť sa do Ribeiro Frio a na opačnej strane asfaltky nájdeš cestu smerom do dedinky Portela. Je to celodenná túra, takže ak máš oddychový deň, určite ti stačí prejsť iba kúsok.

Začiatok trasy z Ribeiro Frio je pozdĺž Levada do Furado takmer s nulovým prevýšením, je tam niekoľko krásnych vyhliadkových miest. Keď prídeš k poslednej vyhliadke, kde cesta začína strmo klesať, môžeš sa otočiť naspäť do Ribeiro Frio.

Celý výber trás na Madeire, ktoré odporúča Eva Kubániová, nájdeš v najnovšom diele knižnej série Hikemates.